Nálada – a nielen tu u nás a pri priehrade sa zmenila. Radosť z obdobia Vianoc a Januára, korčuliarov a nedávneho oteplenia, keď okolo priehrady kolovali stovky urečnených ľudí...vystriedalo TICHO. Divné ticho....za ktorým cítime smrť.
V posledných dňoch zomiera priveľa ľudí. A tých
živých začal reálne drviť strach.
Pri priehrade sa
stretávame len my „skalní“ a len
pár vytrvalých otužilcov, ktorí to nevzdávajú ani teraz a my...sme stále
v radosti. Tieto dni sme tu štyria, piati. Ostatných opustila eufória
a prechádzka ich neláka.
Prebudený človek má otázku
smrti viac – menej spracovanú. A viem, že žiť v stave lásky
a tichej radosti budem do posledného dychu. Situáciou smrti som už
v tomto živote párkrát prešla. Aj som videla, ČO je TAM, na druhej strane.
Bojí sa toho len ten, kto o tom nič nevie.
Iste – strach
z priebehu ochorenia a samotné umieranie – asi nič príjemné.
A kto povedal, že život na tejto planéte má byť len príjemný? Je to tu
náročné. Život nie je len šťastie. Čo ak skutočný život sú tie chvíle MEDZI
krátkymi okamihmi šťastia?
Ľad sa takmer
roztopil a iba kŕdľom kačíc
a trom labutiam, ktoré sa tu usadili, je celkom jedno, čo prežíva ľudská
civilizácia. Aj keď.....možno aj tie zvieratá sa čudujú, prečo im tentokrát
nikto nič dobré „pod zub“ nehádže. Ľudia teraz na to fakt nemajú náladu.
Stále častejšie
v obecnom rozhlase vyhlasujú, kto zomrel. A dedina stíchne. Hrôzou.
Bežný človek
s emóciou strachu nevie pracovať. Je pre neho zničujúca.
Prijať aj smrť svojich
blízkych, niekoho známeho, precítiť vlastnú radosť z každého ďalšieho
vlastného nádychu a výdychu. A ak už je komukoľvek súdené ukončiť
svoju cestu , nech sa to udeje v stave vnútorného mieru. Naplno prežívať
každý okamih a uvedomovať si to blaho a úžas z toho, že som
doma, že môžem dýchať, že vidím krásu naokolo,že počujem smiech detí, že si môžem pozrieť pekný film, prečítať dobrú
knihu.....Doma....a nie v nemocnici. Vždy je toľko dôvodov na radosť.
Buďme múdri, láskaví, buďme pevní v
duchu.
Nevenovať celému tomuto
mediálnemu manipulačnému masírovaniu, ktorý nás do stavu hrôzy dostáva –
pozornosť. Meniť svoje myslenie. Meniť smer našich myšlienok.
Nezapínať televíziu. Pozorovať vtáky. Počúvať ich spev.
Pozorovať bezstarostné deti, ktoré výskajú naháňajúc sa na dvore. Vypočuť
rozhovor 80-ročných starčekov počas prechádzky a uvedomiť si, že sú
pokojní. Pomaly kráčajú, netrápia ich zavreté obchody a kaviarne, na
samotu sú zvyknutí a so smrťou sú relatívne zmierení. Sú to teraz tí
poslední radostní ľudia, ktorých som tento týždeň stretla.
Ľudia sa odrazu smejú
kŕčovito. Aj za tým smiechom cítiť
strach. Ezoterici vytvárajú rôzne „vízie“ a teórie o tom, čo sa to deje, prečo
sa to deje, ČO JE ZA TÝM VŠETKÝM...
Je to ozaj všetko pre to,
ako sme žili? Materialisticky , hmotársky? Ako sa správame k planéte
a k sebe navzájom? Alebo nás chce vyhubiť nejaká mimozemská
civilizácia? Aj tieto úvahy vedú len k strachu, ale inou cestou ako
televízia. Nemá zmysel takto premýšľať.
Žiť v prítomnom
okamihu. Tešiť sa zo svojho dychu. Pozorovať oblaky. Uvariť si chutný obed. Cez
internet si kúpiť skvelú knihu. Je ich dosť.
Dýchajte....počúvajte
svoje srdce a naplňte ho láskou. Dýchajte....Tešte sa zo svojej existencie
v každom okamihu. Vesmír a všetko, čo sa v ňom deje, je tajomný.
