Smerujem na cestičku
k priehrade, ale dnes z druhej strany, popri stromoch....blato už
vyschlo. „Babka!“ ..- zvolal na mňa asi 2-ročný ružolíci chlapček. Zasmiala som
sa, - aké zlatíčko. „To nie je naša babka, naša išla k zubárovi“ –
opravila chlapčeka matka. „Dobrý deň“ – pozdravila ma ospravedlňujúco. Usmiala
som sa na ňu.
Kráčam popri stromoch,
vtáky ohlušujúco nahlas spievali. Jar už ozaj prišla.
Oskenovala som pohľadom
hladinu priehrady, hľadám labute – nie sú tu. Asi odleteli, presídlili niekam
inam. Alebo hniezdia ukryté pod nejakým
kríkom. Páriace tance majú za sebou, prišla etapa sedenia na vajciach.
Po tejto cestičke kráčam
veľmi rada, hlavne v lete, keď je tu tieň a vtáky štebocú. Čoskoro sa
ozve kukučka, zaklope ďateľ. Zatiaľ ich ešte nepočuť. Je priskoro. Ale
čoskoro...
Dnes je tu úplný kľud. Som tu sama. Prešla som cez
hrádzu a omyl! Predsa niekto. Vo vode stojí jedna otužilkyňa. Ruky drží
zdvihnuté nad hlavou – teraz ma to už neprekvapuje. Už som poučená, ak si
spomínate na môj predošlý príbeh a viem, že ruky majú otužilci nad vodou
preto, že chlad vody spôsobuje ukrutné bolesti na chrbtoch rúk. A na brehu
– najprv som myslela, že je to nejaký batoh. Ale keď som sa priblížila, zistila
som že to je dieťa. Malé dieťa v kočíku, same opustené. Volalo na matku,
ktorá stála v ľadovej vode. „Mama! Mama!“ –„Ešte minútku! Vydrž“_ Akoby
také malé dieťa chápalo, čo je to minútka. Vykláňalo sa z kočíka, už už
padalo, volalo mama mama! A matka
napätá počítala sekundy a nervózne stála vo vode. Snáď to dobre dopadlo.
Mám to tu rada, keď je tu
tak pusto.
Blížim sa ku koncu
betónovej cestičky , tam je už pár rodičov s malými deťmi a hore na
kopci na lúke na vyvýšenom kanáli sedí v lotosovom sede mladý muž, snaží
sa meditovať a okolo neho veselo pobehuje psík. Presne ten, ktorého mám
tak rada. Ten plachý a nesmelý, ktorý sa nikomu nedá pohladkať. Skackal
okolo svojho pána, asi sa čudoval, kde to sedí, čo to robí, prečo nepokračujú
v prechádzke. „Nevyrušuj ma!“ – okríkol mladý muž psíka. Akoby pes chápal,
čo je to meditácia, akoby chápal, že má čušať. Alebo sa nebodaj aj od neho
vyžadoval turecký sed a stav ticha? -))
Nuž.....z meditácie nič
nebolo.
Psy nechápu novodobé módne
duchovné trendy a chcú skrátka žiť. Tešiť sa a duriť myši
z myšacích dier.
Dnes je taký tichý deň
Nikde nikto. Ľudia už majú dosť tohto väzenia a nikam sa im nechce.
Tí, čo idú do práce, idú
nasilu, tí, čo idú s deťmi na prechádzku, tiež idú bez radosti
a nasilu. Život sa zastavil.
Usmejte sa na každého, oho stretnete, ak nemusíte, nenoste respirátory, dýchajte, milujte život.....napriek všetkému.