Je 21. marca , začala jar, ale vonku to tak vôbec nevyzerá. Ráno boli 3 stupne pod nulou, inde omnoho menej, na niektorých miestach napadlo toľko snehu, že to vyzeralo, akoby sme práve slávili Vianoce. Tento rok zima akosi nechce a nechce skončiť. Už dooooosť!!
Máme dosť tejto kovidovej
situácie, dosť zimy, stratili sme motiváciu k radosti, k cvičeniu,k
pečeniu kváskových chlebov, a poniektorí aj k životu. Bojujeme
zo všetkých síl. Vláda pomaly vyhlasuje mobilizáciu lekárov, a my
mobilizujeme posledné zvyšky našej trpezlivosti, síl, a tí uvedomelejší aj
tvorivosti a vymýšľajú, čo také by podnikli, aby bol život znesiteľnejší.
Po ranných rituáloch som
zvažovala, či sa vyberiem na raňajšiu vychádzku, alebo to nechám na popoludnie.
Ráno by ma rozveselili otužilci a športovci, popoludní davy ľudí, ktorí sa
ako vždy v nedeľu vyberú na rodinnú prechádzku. Hmm....no...na takúto
„hromadnú spoločenskú akciu“ vôbec nemám náladu. A tak som sa obliekla a vyrazila som.
Už cestou k priehrade
som stretla otužilca, ktorý sa už vracal „vykúpaný“ domov. V tvári bol
bordový, príšerne namáhavo funel, telom mu mykalo z kŕčov od zimy.
Rozmýšľala som, či mu nenavrhnem, že zavolám záchranku. Naozaj vyzeral, že je
na pokraji kolapsu.
K čomu je dobré
takéto týranie?
Práve čítam v knihe
„Hovory s Bohom“ a Boh tam hovorí o askéze, nútení sa do
niečoho, o potláčaní niečoho príjemného a radostného. Aké je to nezmyselné,
ako tým len posilujeme svoje ego a svoj obrovský pocit sebadôležitosti.
Dať si studenú sprchu,
ktorá trvá pár minút a hneď ísť pod teplý paplón, je jedna vec. To je ozaj
príjemné. Ale máčať sa v ľade – aj keď otužilci ospevujú vyplavenie
endorfínov a následný stav blaha..........Ale tento muž blažene nevyzeral.
Vyzeral, že je v poslednom ťažení, že potrebuje záchranku a že
umiera!
Mali by sme sa snažiť
napĺňať svoj život radosťou. Ísť do ľadovej vody, keď je bezvetrie
a svieti slnko......no možno...Ale ísť do ľadovej vody v lejaku, keď
fučí ostrý ľadový vietor....prečo?! J))
Vonku ma striaslo, zima
bola ostrá, neľútostný vietor ma už
totálne prebral. Vôbec, ale vôbec sa mi nechcelo. Už je toho ozaj dosť. Všetci
už túžia po jari, aby nám slnečné lúče, nová tráva a podbele aspoň trochu
zdvihli náladu.
Všetkým chýba zeleň,
pohľad na krásu kvetov, ruch kaviarní , chýbajú nám kaderníčky, kozmetičky,
jóga a ......to všetko. Chýba nám život.
„Dobrý deň“.....zdraví ma
milý ujko, ktorého každý deň na prechádzke stretnem. Sme šťastní, že vidíme aspoň niekoho živého
a známeho. Máme sa radi. Ale do
reči nám nie je. Pár disciplinovaných bežcov aj v tej zime a vetrisku
beží......bez slova. Inokedy veselo švitoria.
Na hrádzi pri zábradlí
cvičí pár žien. Skupinka žien sa vyzbrojila šálmi, kapucňami, termoskou
s čajom...Zrejme predpokladali, že budú behať hore- dole po strmých schodíkoch za hrádzou aspoň
hodinu. Asi 10 –ročné dievčatko to zvládlo raz. Vietor ju rozkašlal, funela
z posledných síl a hneď sa vrhla na termosku s teplým čajom.
Schodíky sú dlhé a veľmi strmé. Ostatné tri ženy to zvládli dvakrát.
Srdce, pľúca ani nohy viac nevládali. Napili sa čaju, počkali, kým sa im dych
upokojil a odišli – smer domov.
V tejto dobe si
niektorí ľudia myslia, že by MALI cvičiť. Za každú cenu. Aj keď dušu vypustím.
Veď....stačí kráčať.
Na hrádzi ma poriadne
prefúkalo, aj keď som mala hrubú lyžiarsku bundu a kapucňu, a rýchlym
tempom som sa aj ja vybrala naspäť domov.
A predsa niekto vedel
vyrobiť radosť aj v takýto pochmúrny deň. Najprv som pri brehu
zaregistrovala dve labute, ako vzlietli kúsok nad vodou a silno plieskali krídlami o vodu. Ten zvuk sa rozliehal
široko- ďaleko. Krása.
A odrazu – hudba. Pri
brehu sa na kúpanie chystala skupinka otužilcov, ktorú som tu prvýkrát
videla presne na Mikuláša. Vtedy
ich bolo asi 40, vykračovali v zástupe. Poobliekaní do mikulášskych županov,
nalepené biele brady, jeden niesol vlajku, druhý magnetofón, hudba znela,
všetci nahlas skandovali, dodávali si energiu a vyrábali skvelú náladu.
Rúšky....načo?
Dnes ich bolo iba pár, ale
skvelá pesnička znejúca z rádia ich roztancovala a niekoľko žien
trsalo, vrtelo svojím impozantným pozadím a skákalo, aby sa zahriali pred vstupom
do vody....začula som pár slov piesne...“.....asi-milovaná....lalalaláááá“
Tancujúce ženy boli vytešené, dvaja muži nahlas spievali a nálada skvelá.
A ja a pár ľudí sme ostali stáť a pozorovali sme ich. Aj by som
sa k nim pridala a zatancovala by som si. Ako zvládli kúpanie vo
vode, na ktorej nočný mráz už zase
vytvoril tenký ľadík, som už nevidela. Bola som rada, keď som prišla domov.
Uslzená z prudkého
vetra, ale v dobrej nálade a v hlave mi stále zneli slová
piesne, ktoré som už zabudla...“.....asi-milovaná....lalalalaááá“...
