Dnes je nádherný jasný deň. Na teplomery fantastických februárových 16 stupňov. Bytík je vyupratovaný, obed zjedený, takže – hor sa smer priehrada.
Ako prvú som stretla ženu
, ktorá je „iná“ ako my ostatní. Usmiala sa na mňa a rázne mi oznámila:
„Ja už idem domov!“
Odpovedala som: „Hmm..“
A tiež som sa na ňu usmiala.
Cestou k priehrade
všetci ľudia, deti cestou zo školy...bez rúšok. Okolo priehrady tento týždeň
toľko ľudí, ako tu nebolo za celých 30 rokov, čo tu žijem. Začali sem chodiť
ľudia aj z blízkeho mesta a dedín. Chodci, cyklisti, deti, seniori,
dokonca bača vyhnal aj ovce a kozy na lúku, ktorá je teraz pokrytá viac
blatom ako trávou. Ale – zvieratá sa tvárili šťastne. A deti tiež. Dve
dievčatká sa rozhodli kozy sledovať. Jedna koza začala pred dievčaťom utekať.
A dievča nadšené zvolalo na kamarátku: „Pozri Jana, tu je jedna hyperaktívna!!“
J) Zasmialo sa celé okolie...
Ľad na priehrade sa pomaly
topí. Dnes len jeden otužilec. Akýsi začiatočník v pokročitelšom veku
a v smiešnych trenkách-). Veľmi....veľmi pomalým tempom sa vyzliekal,
celú večnosť sťahoval ponožky. Hanbil
sa? Alebo váhal, či naozaj vojde do tej stále ešte ľadovej vody? Jeho celkom
nevyšportované telo vystavené všetkým naokolo na obdiv...no, úctyhodná
odvaha...
Prechádzam okolo skupinky
troch žien. Babka, mama, vnučka. Ticho stáli pri zábradlí nad hrádzou
a pozorovali topiaci sa ľad a krásnu modrú oblohu. Odrazu babka celá
nadšená a dojatá skríkla: „To je krásny deň!!Krásny!!! Krásny deň!“
A my všetci, čo sme ju počuli sme si ešte jasnejšie uvedomili: áno, krásny deň.
Odrazu sa vzduchom z
diaľky blíži rachot motora. Rogalista. Na červenom rogale. Všetci sme sa ako na
povel zastavili. Zatienili sme si oči pred silným slnkom a ticho sme
pozorovali rogalistu. Dokonca aj cyklisti zliezli z bicyklov, tiež si
zatienili oči a sledovali blížiaceho sa rogalistu. Nebolo treba slov.
Dojímavá chvíľa. Odrazu si každý uvedomí, že všetci a všetko SME JEDNO.
Nie sme oddelení a každý zvlášť a sám. Sme jedno vedomie, jedna vesmírna duša,
prepojená v úžasne krásnom pocite spolupatričnosti. Všetci naraz tu
a teraz sme pozorovali topiaci sa ľad a všetci si potichu pomysleli:
ľad sa topí. Všetci naraz tu a teraz pozorovali oblohu a v tichu
si pomysleli: obloha je nádherne modrá. Všetci naraz tu a teraz sledovali
romantiku pasúcich sa oviec a v tichu si mysleli, aké je to krásne,
že tu máme baču a ovce. Sme JEDNO. Sme prepojení.
Zo zamyslenia ma vyrušilo
prudké fučanie bežkyne, ktorá ma obehla. Disciplinovane sa rozhodla, že také
krásne dni využije na zníženie svojej značnej nadváhy. Všetci ju pozorovali a v duchu
jej fandili. „Aby jej to odhodlanie vydržalo!“ Všetci po tichu obdivovali jej odhodlanosť
prekonať lenivosť a napriek totálnej netrénovanosti sa rozbehnúť. Bolo
krásne pozorovať, že všetci ju sledovali s obdivom. Sme ako jedna veľká
rodina. Neskúsený otužilec , bežkyňa, nadšené deti, čo naháňali kozy, všetci
spontánne a s dôverou v láskavosť ostatných robia to, čo ich
teší. Bez obáv z posudzovania . To je krásne.
A takmer všetci ľudia
bez rúšok. Pár ustráchaných sa ešte maskovalo, ale každým dňom je takých menej.
Dnes na FB som čítala
krásny príspevok od jedného šoféra autobusu. Celý rok tejto „desivej“ pandémia
šoféroval bez rúšky. Spočítal, že odviezol asi 45 000 ľudí. A je
zdravý ako rybička – ako sa vyjadril. Ľudia si takéto príspevky čítajú
a zamýšľajú sa nad tým. Kto ochorie? Prečo ochorie? Od čoho závisí, že ten ochorie a druhý nie? Hmmm...
Ja som si rúšku nasadila
až v našom výťahu. Susedu , ktorá býva podo mnou práve trápi vírus.
A veľmi kašle. A ktovie, akou cestou si to môže taký vírus nasmerovať
do nášho výťahu. Takže – opatrnosti nikdy nie je dosť.
Ale ľudí, čo prestávajú
nosiť masky je stále viac. Čo nevedia vyriešiť vydesení a zmätení
politici, to postupne vyriešia sami ľudia.
Taký krásny deň!
