Je krásna mrazivá nedeľa. Vybrala som sa na moju pravidelnú prechádzku okolo priehrady. Kráčala som popri lese, a keď som prešla cez hrádzu, stretla som kamarátku. Veselo sme sa zvítali a vykročili sme po cestičke popri priehrade. Rozprávali sme sa, zdravili sme ľudí idúcich oproti a pozorovali sme otužilcov, ktorí v tom mraze stáli v ľadovej vode a veselo sa rozprávali. Keď sme obchádzali školu, stretli sme ďalšiu našu kamarátku s manželom. Veselo sme rečnili, okolo nás bežali mokrí otužilci v plavkách v snahe rozhýbať premrznuté telá. Odrazu - blížil sa k nám behom v plavkách otužilec....mal nádherné pevné krásne vyšportované telo s hladkou napnutou pokožkou. Akonáhle sme ho zbadali, stíchli sme v nemom úžase. A tá tretia kamarátka vzdychla: "To je telo!" Nuž...my tri sme vo veku 58- 58 - a 71 rokov. A ani naše duchovné zameranie a ani náš vek neuhasili náš úžas nad krásnym dokonalým - možno celkom nie duchovne zameraným telom. A tak: Nech žijú otužilci!
