Je 9.máj, deň matiek.
Konečne neprší a oblohu nehalia čierne mraky. Ľudia sa však z toho
dlhého obdobie „temna“ ešte nespamätali,
lebo vonku nikoho. Ja som ešte vytešená z krásnej kytice, ktorú mi k sviatku
matiek včera podarovala moja dcéra a slnečná obloha ma tiež vybudila
a tak – ako vždy – vyrazila som von.
Ľudia buď ešte spia, alebo
varia nedeľný obed, alebo sú zarazení z dažďov a búrok predošlých dní
– lebo vonku nikoho. Obišla som celú priehradu a nikoho som nestretla. Len
vtáci neúnavne vyspevujú a poletujú, všetko sa zelená. Popílené stromy
okolo školy ako výkriky zúfalstva ohyzdia výhľad na priehradu. Otužilcov ,
bežcov ani športovcov nikde. To som ešte netušila, aké prírodné dobrodružstvo
sa chystá.
Keď som obchádzala labutie hniezdo, pozerám , čo
robia labute. Vidím samičku sedieť na vajíčkach. Práve včera som si čítala na
wikipédii niečo o labutiach. Hniezdia na vajciach 35 dní, sedí na nich len
samička a samček ju po celý čas ochraňuje. Žijú spolu v monogamnom
vzťahu až do konca života. Aké krásne.
A teraz – ako som
hniezdo obišla, samca nevidím, ale zrazu – v diaľke pri brehu
zaregistrujem oteckov s deťmi, ako vyzerajú labute. A všimli si, že
samec labute sa k nim rýchlo blíži. Mal ale vztýčené krídla, čo neveštilo
nič dobré. Bola to bojová pozícia. Jeden otecko povedal synovi, aby ostal stáť
ďalej od brehu, ale druhý otecko aj so synčekom sa vybrali oproti rýchlo sa
približujúcemu labutiakovi. Mysleli si, že ten sa blíži v nádeji, že
dostane niečo pod zub. Ale ja som videla, že labutiaka tentokrát chlieb
absolútne nezaujímal. Plnil si rolu ochrancu a skenoval celé okolie
hniezda, aby chránil samičku a vajíčka. S krídlami stále výhražne
zdvihnutými sa priblížil k oteckovi
so synčekom, ktorí už začali hádzať chlieb do vody. Ale samca labute to
nezaujímalo, mal v úmysle len rýchlo odplašiť nepriateľov čo najďalej od
hniezda. Zúrivo syčiac vybehol z vody a veľkou rýchlosťou sa rozbehol
na otecka so synom. Oteckovi až teraz došlo, že labutiakovi nejde
o chlieb, ale že na nich útočí v snahe ochrániť samičku. A tak
vyplašený otecko schytil pod jednu pazuchu bicykel , pod druhú pazuchu syna a čo najrýchlejšie utekal
preč. Udychčaný sa zastavil až vtedy, keď labuť spomalila. Manželka
z chodníka na neho kričí: „Hovorila som ti, nechoď k nemu! Keď labuť
sedí na vajciach samec ťa ďobne ani nevieš ako!“ veru.....Pár minút oteckovi
nebolo všetko jedno a jeho synček , visiaci mu spod pazuchy ešte stále
nechápal, čo sa vlastne stalo. Poriadna príučka. Jednak labute sa chlebom nemajú
kŕmiť, veľmi im to ubližuje, a počas hniezdenia už vôbec nie.
Pomaly som sa vzďaľovala
a premýšľala som nad vzťahmi – labutí a ľudí. Práve nedávno som
čítala o vernosti labutí – nemajú ľudskú myseľ. A tak nekritizujú,
nesúdia, neposudzujú – na rozdiel od ľudí. A práve myseľ býva príčinou
rozpadu vzťahov, výčitiek, kritiky. A vernosť? – niektorí ľudia žijú vo
vernom vzťahu (ale možno mŕtvom), ako labute, iní si chcú „užívať“...Je to
zložité...Téma na dlhé rozprávanie.
Je veľmi náročné, aby
labute vysedeli vajíčka, aby sa narodili živé mláďatá a aby tie mláďatá
nakoniec aj vyrástli do dospelosti. Protivenstvá, ktoré na ne číhajú sú
neúprosné. A tak – nesťažujme im to ešte aj my, ľudia. Doprajme im pokojné
hniezdenie, keď už prírodné búrky , protivenstvá, útoky psov, vyrušovanie ľudí
ich skúšajú. Pozorujme ich v tichosti , pozorne....Zamyslime sa nad ich
verným krásnym vzťahom.
Cestou domov som stretla
prvú otužilkyňu....Tak predsa. „Dobrý deň“ – zdraví ma zvesela...
„Dobrý deň“....Snáď ju samec labute nebude naháňať...-))