Tohtoročné chladné počasie
je nekonečné. Je máj a stále chladno, dažde, dokonca prudká dlhá búrka zahnala všetkých do bytov. Dokonca
už ani „skalní“ prechádzkári nechodia obiehať priehradu. Ostalo nás už iba
pár...Vonku je pochmúrno, čierne oblaky vytvárajú neradostnú atmosféru, deti
sedia v škole a otužilci tiež zmizli. Pre nich je pre zmenu už asi
príliš teplo.
Ja som však vybehla na
prechádzku aj dnes. Tak ako každý deň počas tých 32 rokov, čo tu bývam.
Ako schádzam svižným
krokom dolu brehom cez naše sídlisko, stretávam starého pána a ten sa mi
zvesela prihovorí: „Dolu kopcom sa dobre ide, že? Hore je to už ťažie...a čím
sme starší, tým je kopec väčší.“....“Veru..“ -odpovedám a zasmejem sa...
Zastavila som sa
v potravinách a u „nášho Maďara“, ktorý nám sem chodí predávať
zeleninu a ovocie. Vždy s ním prehodím pár slov a kúpim si niečo
dobré. Dnes mal krásne červené jahody. Drahé – ale dobré.
Schádzam dolu
k priehrade cez zakvitnuté námestíčko okolo MÁJA, ktorý je krásne
vyzdobený farebnými stužkami. Vždy je tu niečo krásne.
Pri priehrade len pár
mamičiek s malými deťmi. Silný vietor, ktorý celé dni fučí odrádza aj tých
najzarytejších športovcov, aby vyšli za pohybom.
Na cvičiacom náradí len
dvaja vytrvalci – brodili sa vo vode a blate, ktoré zalialo trávu po
predošlých dažďoch. Ani môjho obľúbeného deduška som už dávno nestretla. Až
teraz....stretávam jedného muža. Ten je veľmi disciplinovaný, ale nevrlý, vždy
totálne namosúrený. Jeho jediného
nezdravím. Kedysi som sa pokúšala s úprimným úsmevom ho pozdraviť – ale
ani len nezdvihol zrak zo zeme. On ľudí nezdraví. Je skrátka namosúrený na celý
svet. Jediný, koho pozdraví je dedko, s ktorým sa aj porozpráva...ale sú
to len vulgárne nadávky, sťažnosti, lamentácie. Hmmm....
A stretávam ešte
jednu podobne vyladenú ženu. Tá ma
pozdraví, ale gáni na mňa, akoby som bola prinajmenšom masový vrah.
Akí sú toto ľudia?
Nešťastní. My všetci ostatní sa zvesela pozdravíme, prehodíme spolu pár slov,
tešíme sa z prírody, z oviec, štebotu vtákov.
Dnes – napriek čiernym
mrakom vtáky vyspevovali mimoriadne nahlas. Kŕdeľ škorcov vyletel z trávy
hlasno škriekajúc. Spod nôh mi vyletela hrdlička a naľakala ma. Labuť sedí
trpezlivo na vajíčkach a labutiak opatrne pláva okolo nej. Vo výške letí
osamelá kačka. Bača vyhnal ovce na pašu. Medzi dospelými ovcami sa tmolí pár
maličkých mláďat. Na javoroch, ktoré nám nasadili popri cyklistickej cestičke
vyrašili prvé lístočky. Slnko sa ťažko prediera spoza čiernych oblakov.Vo vzduchu
poletujú biele chumáčiky odkvitnutých púpav... Toľko krásy. Príroda žije, nevšímajúc si vrtochy počasia.
Spomenula som si na nápad
jednej ezoteričky, ktorá chce robiť semináre na tému zbližovania spoluobčanov
a aj na tému, ako sa navzájom milo a s úsmevom pozdraviť. Najprv
sa mi zdal jej nápad šialený. Učiť ľudí také samozrejmosti. Ale....niekomu by
sa taký „kurz“ zišiel. Veď úsmev je to najmenej, čím môžeme potešiť okoloidúcich.
Ale...niekto úsmevu nie je schopný. Niekto vie len zúrivo zazerať, gániť,
zlostiť sa.....Nešťastný to človek.
Keď som pred rokmi žila
v Bratislave, tiež som tam nikoho nezdravila. Vo veľkých mestách sa „to nerobí“. Ale keď som prišla sem, moja
kamarátka Blažka a spoluobčania ma naučili....pozdraviť sa, usmiať sa.
Prihovoriť sa. Dlhé roky som bola z týchto dedinských zvykov doslova
vydesená. Ale....naučila som sa. Zmenila som sa. Tento dedinský život, to bol
môj „ezoterický kurz“...
A čo vy? Máte
otvorené srdce? Zdravíte sa okoloidúcim? Usmejete sa na nich? Prihovoríte sa?
Poviete niečo milé predavačke? Šoférovi autobusu? Prehodíte pár slov
s taxikárom? Môžete tak urobiť
krásny deň sebe aj iným. Napriek
nečasu.....