Myslíte si, že chodiť 30 rokov na prechádzku každý
deň okolo tej istej priehrady je nudné? Že skutočným zážitkom môže byť len niečo
také veľkolepé ako cesta okolo sveta alebo výlet do Paríža? Vôbec nie...Úžasné
zážitky môžu byť aj krásne okamihy na cestičke okolo stále tej istej priehrady.
Ak sa viete pozerať... Ak viete pozorovať, počúvať, ak ste vnímaví...
Včera tých krásnych
zážitkových okamihov bolo niekoľko.
Napriek tomu, že bola
sobota, pri priehrade neboli davy ľudí, ako to zvyčajne tu u nás v lete býva. Ale predsa len pár ľudí sa opaľovalo, kúpalo, člnkovalo. Hneď ako som sa
blížila k priehrade ma zaujal pohľad na muža, ktorý si nafukoval „dosku“,
ktorá vlastne nie je doskou na pádlovanie. Nový šport. Netušila som, že je to
niečo nafukovacie. Tak som sa poučila. Neďaleko od tohto muža pomedzi ľudí, čo
sa opaľovali sa tmolili labute. Už si tak zvykli na ľudí, že ich prítomnosť ich
vôbec nerušila. Obchádzam priehradu zo strany od lesíka, pozorujem rybárov
a deti, ktoré sa kúpu a hlasno vo vode vykrikujú. Sú doslova ako
„odtrhnuté z reťaze“. Čím väčšia radosť, tým viac kričia. Ešte nezistili,
že najväčšie šťastie, láska a radosť sú naplnené TICHOM. Nuž...mladosť...
Na hrádzi stretávam čínsku
či japonskú rodinku – tú reč nerozoznám, ako učia svojho malého synčeka jazdiť
na kolieskových korčuliach. Skúmajú môj výraz tváre, či mi nevadí ich exotický
výzor a ja zas so záujmom pozorujem ich. Aká exotika...tu...u nás-)
Prechádzam na cyklistickú
cestičku a obieham tri staršie ženy, ktoré ma zvesela zdravia
a pokračujú v komentovaní pohrebu Milana Lasicu. Doslova nenechali na
nikom nitku suchú. Ohovorili každého zúčastneného. To sú tie „klebetnice“,
ktoré dokážu zlým slovom a zlým pohľadom veľa zla napáchať. Ticho ich
obchádzam....ženy stíchnu a v duchu ma ľutujú, aká som sama. Že nemám
s kým slovo prehodiť. Nechápu, že som sama rada. Rada mlčím
a pozorujem ľudí, prírodu a všetok ten zázrak naokolo.
Obchádzam mladučkých
rodičov, ktorí vozia v kočiari novorodenca, ktorí plače z plných
pľúc. „No, čo sa tak zlostíš?!“ Kričí na novorodeniatko otecko. Rozmýšľam –
ozvem sa, či ich radšej obídem mlčky? Ale nakoniec mi to nedalo a hovorím:
„Chce ísť na ruky“ – a usmejem sa na novopečených rodičov . Mamička kýve
hlavou, že áno ale tvári sa tak, že dieťa musí poslúchať a zvykať si pekne
na kočík. „Prísna výchova.“ Chúďa malý človiečik, vrhnutý do tohto neznámeho
sveta, odlúčený z bezpečia maternice a vyplašený všetkým tým ruchom
naokolo. Ja bez slova kráčam ďalej a zaregistrujem, že matka nakoniec
vzala bábätko na ruky a to okamžite prestalo plakať. Potrebovalo cítiť
bezpečie náruče matky.
Kráčam ďalej a hore
na lúke vidím dievčinu, ako sa hrá s veľkým psom. Zrejme boxer. Hádzala mu
loptičku, pes ju radostne chytal. O chvíľku sa dievčina rozhodla že
zamieri aj so psom na cyklistický chodník. Ale ako sa k nemu blížili, pes sa
začal silno vzpierať, celou silou sa zadnými nohami zapieral do zeme
a odmietal sa pohnúť čolen o centimeter. Dievčina ho zas z celej
sily ťahala na vodítku. Ale pes sa nenechal. Práve v tej chvíli ich
obchádzam a prihovorím sa dievčaťu. „Nejako sa vzpiera. Nechce ísť?“
A ona odpovedá: „To bol mučený pes. Našli sme ho dokaličeného,
vychudnutého na ulici a odvtedy sa bojí všetkého...ľudí, bicyklov,
všetkého, čo sa hýbe.“ Chúďa pes. Teraz už vyzeral pekne, silno, bol veľký, až
na pár jaziev a rán. Pýtam sa: „Môžem ho
pohladkať?“ Dievčina odpovedá: „No skúste, ale on sa nikomu nedá pohladkať. Tak sa bojí, že hneď ujde.“ A silno
chytila vodítko aby jej pes neušiel. Bol to veľký boxer a mal veľkú silu.
Opatrne, pomaly a jemne som natiahla ruku k psovi a jemne som ho
začala hladkať po hlave. Pokojne sa nechal hladkať a evidentne sa mu to
veľmi páčilo. Tak sme si to hojnú chvíľu užívali. Dievčina hovorí: „To je
divné, ešte nikdy sa nikomu nedal pohladkať. Veľmi sa ľudí bojí. Asi cíti, že
máte rada psov.“ „To mám a veľmi“ ....odpovedám. Usmejem sa na dievča ešte
raz pohladkám psa a kráčam ďalej.
Ako zdvihnem zrak zo zeme,
zbadám krásnu dievčinu, asi 17-ročnú, ktorá sa rúti oproti mne na kolieskových
korčuliach rýchlokorčuliarskym štýlom.Oháňa sa rukami, robí dokonalé pohyby
nohami... Stretávam ju tu už niekoľko dní. Je dokonalá! V čiernych legínach,
športovej podprsenke, do hneda opálená. Má dokonalé telo. A jej pohyby na
korčuliach sú tiež dokonalé. Toľká elegancia, sila, krása, číra dokonalosť! Je
úžasná. Každý človek, ktorý spočinie na nej pohľadom si vychutnáva tú krásu.
Kým prídem na koniec
cestičky, dievčina sa stihne dvakrát obrátiť a vždy okolo mňa rýchlo
presviští.
Na konci cestičky vidím
rodinku – asi z mesta a zrejme prvýkrát v živote vidia živé
ovce. Rodičia aj deti. Matka s úžasom ovce fotí, vysvetľuje deťom, čím
majú ovce pokryté telo, aké zvuky vydávajú a že ich určite nepohryznú,
lebo ovce nejedia ľudí, ale trávu.-))
Také krásne zážitky.
Nuž...myslíte, že treba cestovať tisícky kilometrov ďaleko v nádeji, že
tam zažijete niečo krajšie? Ak ste dobrý pozorovateľ a máte otvorené
srdce, vidíte úžas a krásu v bežných okamihoch žitia kdekoľvek na
svete....aj v takejto obyčajnej dedinke pri obyčajnej priehrade
s obyčajnými ovcami..-)