Začal august, teploty stúpajú, ľudia si vychutnávajú dovolenky a výlety, niekto zavára, niekto maľuje dom a mňa dnes čakala kontrola u lekára. Nemusela som vstávať príliš skoro, a tak som sa pokojne vyviezla autobusom do mesta, prešla som kus cesty pešo k poliklinike a vošla som do čakárne. A tam – prekvapivo dnes iba 5 ľudí. To ma prekvapilo, pretože čakáreň býva väčšinou plná. Ako dobre, pomyslela som si – nebudem čakať dlho.
A tak sedím, čakám
a vnímam okolitú atmosféru. Všade ticho. Chodba bola úplne tichá, prázdna,
ani z vedľajších čakární sa neozývali nijaké zvuky. V pondelok, keď
som tu bola na odber krvi , to bolo úplne iné. V čakárňach aj na chodbe sa
nervózne tlačili davy ľudí, všetci sa strkali, pokrikovali na seba, každý sa
snažil prepchať sa dopredu. Nervozita. A dnes úplný pokoj, ticho. Lekári v tichosti pracovali,
sestričky pokojne volali pacientov. Nikto sa nikam nepchal, všetci trpezlivo
čakali.
Odrazu začujem
z chodby detské hlasy. Dievčatko – asi 7-ročné, krásnym zvonivým hláskom
niečo veselo na chodbe rapotalo. O chvíľu začalo rázne po tichej prázdnej
chodbe pochodovať a tým jasným zvonivým spevavým hláskom nahlas zvolávať:
„Vážení zááákazníci!! Blíííži sa
posledná stanica! Vystupovááááť!!Rýchlo!.....Váážení záákaznííci (slovo
cestujúci asi ešte nepoznalaJ
) – nastupovááááť! Pekne po jednom!!..“ J))
A tak dookola opakovala to isté. Ľudia v čakárni sa započúvali do jej
jasného zvonivého hlásku, usmievali sa, ba niektorí sa aj zasmiali. Toľko
radosti v takom pochmúrnom prostredí.
Dieťa nevnímalo strach, netrpezlivosť
a úzkosť ľudí, tešilo sa zo života a zo svojej hry na stanicu
a cestovanie. Odrazu jej prevolávanie, ktoré nemalo konca, prerušila jej
matka, ktorá vyšla z vedľajšej čakárne a vážnym hlasom dievčatku
povedala: „Poď ideme“. Hra bola prerušená a ukončená. Dievčatko sa matky
s nádejou v hlase spýtalo: „Ideme autobusom?“ – ešte stále
v cestovateľskej nálade. „Ale nie, ideme pešo domov.“ „Aha – sklamane
hleslo dievčatko. Matka s dcérkou odchádzala a hlas dievčatka tíchol
v chodbe.
Až doma ma napadlo – nič
sa nedeje náhodou. Prečo som bola svedkom práve takejto „hry“ dievčatka? Prečo
som počula práve jej slová na nastupovanie a vystupovanie? Čo ak jej
zvonivý jasný hlások bol hlas božieho posla, ktorý oznamoval „cestovateľom“ vo
vesmírnej škole žitia: „Nastupovať! Začína nová inkarnácia! Vystupovať! Končí
ďalšia inkarnácia!“...a tak stále dookola. Nič , čo začujeme – na ulici,
v čakárni u lekára alebo v autobuse, nezačujeme náhodou. Cez
rôznych ľudí sa nám tak prihovára Boh: a tak......stíšme sa
a počúvajme pozorne, čo kto okolo nás hovorí...