Je 20. september, počasie dosť chladné. Ale ja to mám práve takto rada. Prechádzky sú príjemné, len silný vietor človeka poriadne prefúka.
V tento deň ma však
dcéra zavolala do mesta, či by som nešla s ňou a vnúčatami ku
kaderníčke. Je čas na strihanie. Pre Elenku to bude úplne prvé strihanie. Ktovie, ako na to bude reagovať.
Napriek tomu, že som bola
na smrť vyčerpaná z útokov čiernych mágov, ktorí ma celé noci nenechajú
spať a svojimi čiernymi energiami ma zmasakrujú až na pokraj smrti,
súhlasila som, že pôjdem. Snáď to
zlynčované telo trochu „rozchodím“. Ale to som netušila, čo ma čaká.
Najprv som musela ísť autobusom do Bojníc, tam
prejsť kus od nemocnice ku škôlke – dcéra išla vyzdvihnúť vnúčika Jurka zo
škôlky. Nasledovalo 15 minút čakania na autobus do mesta. Na vyčerpaných
roztrasených nohách to bolo pre mňa úmorné. Autobus nás povozil po celom starom
sídlisku v meste, kým sme sa dostali do cieľa cesty. Ale môj vnúčik po
celý čas štebotal a tak cesta
autobusom ušla príjemnejšie.
Dorazili sme ku
kaderníčke. Prvý išiel „pod nožnice“ Jurko. Tváril sa dôležito, ale kmitaniu
nožníc veľmi nedôveroval. Jeho babka Žofka ho totiž vždy strihávala len strojčekom. Ale hrdinsky
to zvládol a nakoniec mohol za odmenu posúvať pedálom kadernícku stoličku
hore- dole a to sa mu úžasne páčilo.
A prišla na rad
Elenka. S obavou sme čakali, ako zareaguje, keď ju vysadíme na stoličku,
či nezačne plakať a vzpierať sa...má len 2 roky...Ale kupodivu ani
nemukla. Po celý čas ticho bez pohnutia sedela, držala.. Všetci sme z toho
boli prekvapení -) Takže hlavná udalosť dňa zvládnutá na jednotku -)
Boli sme hladní
a poriadne smädní, tak sme zamierili do cukrárne. Robia tam skvelé
koláčiki, pagáčiky, výbornú kávičku. To sa deťom veľmi páčilo. Vybavili sme
v meste, čo bolo treba a rozišli sme sa. Dcéra pešo domov do Bojníc
a ja na autobus na stanicu. A teraz začalo skutočné PEKLO,
o ktorom som netušila, že ma čaká.
Prišla som na stanicu
a tam PEKLO v priamom prenose. Stanicu totiž už niekoľko mesiacov
prerábajú. Ale čo sa tam dialo teraz, to bol číry DES. Nástupištia boli kvôli
rekonštrukcii poprehadzované, tak ľudia – vrátane mňa – chaoticky
a nervózne hľadali nástupište, z ktorého by mal odchádzať ich
autobus. Keď som konečne našla to svoje a zaradila som sa do radu
čakajúcich, zistila som, že medzi ľuďmi je aj žena, ktorá úporne dusivo kašle.
Dusilo ju tak, že jej až slzy tiekli. No – katastrofa- Kovid, alebo viróza? Pre
istotu som si nasadila respirátor, ale cítila som, že to má takmer nulový
efekt. A žena išla mojím autobusom až do našej dediny. Tak – ako toto
dopadne? A aby toho nebolo málo – na celej stanici bol neskutočný zmätok,
autobusy sa krútili, hľadali svoje miesto, ľudia tiež, autobusy meškali,- náš autobus meškal 10 minút tiež,
zoslabnutá z tých mučivých nocí som sa ledva držala na nohách,
v respirátore som ledva lapala dych , slnko pieklo – a zhora na nás
padali iskry – to zvárači nad našimi hlavami niečo zvárali. Tak – aby to
vyzeralo ako skutočné peklo...aj s pekelnými ohňami! Bola som z tých
prebdených nocí taká vyčerpaná, že ten strašný hluk, choas, ruch, pridusená
v respirátore som zvládala úplne z
posledných síl.
Autobus neprichádzal a už
som sa vybrala zháňať nejaký taxík mysliac si, že autobus už nepríde, keď vtom
sa vynoril spoza zákruty. Tak predsa! Celou cestou v autobuse som sa
snažila len úsporne dýchať, , ukašlanú ženu po celú cestu poriadne dusilo.
Nuž...toto bude skúška mojej imunity. Elenka tiež kašlala, dcére už tiež nebolo
dobre a ešte táto žena! A ten hluk a ruch na stanici. Bola som
na pokraji kolapsu. Teraz som si uvedomila, koľko síl potrebuje človek, ktorý
musí takéto niečo cestou do školy a do práce zvládať každý deň. No....mne
to stačilo raz a bola som zrelá na smrť. Konečne sa objavili paneláky
našej obce! Domov!
Z posledných síl som
sa vyštverala do kopca k nášmu paneláku. Tu vládlo božské ticho, na dvore
si otecko kopal loptu s malým synčekom, veselo pokrikovali, vtáci
vyspevovali....NEBO!
V takýchto situáciách
som vždy vďačná nekonečnej božej prozreteľnosti a tomu, že ma to
z Bratislavy „vykoplo“ práve sem. A uvedomujem si aj to, že moje
snahy zrušiť invalidný dôchodok a nájsť si nejakú prácu sú úplne šialené.
Ľudia si ani neuvedomujú, aká vyčerpávajúca
je len cesta do a z práce + samotná práca. Aj keď sa zdá, že
som relatívne v dobrom stave, toto by som už ďalší deň nezvládla. Je to tak – pokoj a ticho
lieči.
Doma som sa dala do
poriadku, uvarila som si dobrý čaj, usadila som sa na gauči a spamätávala
som sa z výletu do pekelných sfér...Tak toto – NIKDY VIAC!
A čo útoky vírusov od
kašľajúcej Elenky a ženy? Uvidíme. Nadopovala som sa všetkým, čo mám doma,
vitamínmi, antivirotikami a uvidí sa, ako si s tým moje telo poradí.
TICHO LIEČI.
A ďalší deň? –
včerajšia jasná obloha je minulosťou a dnes od rána slabo ticho mrholí.
Vyberám sa na prechádzku. Pri priehrade v tráve sa pasie labuť
a kačky. Moji dvaja známi dedkovia už kráčajú domov. O kus ďalej
stretám muža s mladým dobermanom, ktorého som hladkala v apríli. Už
trochu podrástol, poriadne zosilnel a tak na mňa pojašene vyskakoval, že ma
takmer zhodil z nôh. Ticho mrholí, život pomaly plynie a všetko je
tak, ako má byť.
NEBO.