Tento príbeh sa stal pred
34 rokmi.
Po ukončení vysokej školy
som pár rokov žila v Bratislave. Mala som tam skvelú prácu, robila som
cvičiteľku aerobicu a k tomu partiu kamarátov a dve najlepšie
kamarátky. Život v Bratislave sa mi veľmi páčil, ale náhle nečakané
okolnosti ma prinútili zo dňa na deň Bratislavu opustiť a vrátiť sa do
rodného mesta. Bolo to pre mňa veľmi dramatické obdobie. Moji priatelia môj
odchod nedokázali pochopiť – nielen
preto, že som im chýbala, ale aj preto, že vtedy som bola vyslovene mestský typ
človeka a pre život v malom meste som vtedy fakt nebola stvorená.
Chýbala som hlavne mojej najlepšej kamarátke Dáši. Bola to veľká bohémka, často
ma vodievala do kruhov umelcov a chvíle strávené s ňou boli pre mňa
vzrušujúce . Veľmi dobre sme si rozumeli. Keď som z Bratislavy odišla, chýbala som
jej tak veľmi, že aj napriek tomu, že ešte nikdy Bratislavu ani na jeden deň neopustila, vybrala sa sem za mnou...“na
výlet“.
Bolo to začiatkom
septembra, tu u nás bol práve Deň baníkov, keďže sme banícke mesto. Po
Dášinom príchode sme chceli „zapadnúť“
do nejakej reštaurácie, ale všetky boli plné do prasknutia. Skrátka Deň
baníkov. Oslavy. Nemali sme šancu niekam sa dostať. Prešli sme úplne celé
mesto, ale bolo to beznádejné. A tak sme išli s Dášou domov, do bytu
tu u nás v našej dedine. Keď sme sa sem autobusom vyviezli, Dáša bola
šokovaná. Nikdy v živote v nijakej dedine nebola a dedinou
opovrhovala. Nuž...veľkomestský človek. A keď videla okolo panelákov
nasadené zemiaky a kaleráby, to ju
úplne zložilo. Keď sme vošli do môjho bytu, ostala stáť uprostred obývačky
onemená hrôzou. Kam som ju to zaviedla? Do akej „diery“? Krásne okolie dedina,
polia, lúky a hory v tme nevidela.
V tme
a tichu obývačky uprene pozerala do
okien protiľahlého paneláku, kým ja som varila kávu. Keď som prišla za ňou do
obývačky, zapla som svetlo, pustila CD a Dáša sa ma pýta: „Kde sú všetci
tí ľudia?“
„Akí ľudia?“ – pýtam sa
jej – „No tí, čo bývajú v tom paneláku?“ Prečo je vo všetkých oknách tma?
Kde sú?“
Vtedy som pochopila
o čo Dáši ide a vybuchla som do smiechu....Keďže ľudia
v Bratislave noci trávia v baroch, reštauráciách, kinách a divadlách,
myslela si, že aj títo dedinskí ľudia niekde teraz v noci sú..A to sa jej zdalo, že v takom
neskorom čase je to predsa len divné. Keď sa môj smiech utíšil, odpovedala som
jej: „ No, oni spia.“ - No...a to ešte
len prišlo skutočné Dášino zdesenie – „Spia???
Všetci???“ Tak to jej hlava už vôbec
nebrala.....Že by už úplne všetci spali. Ostala totálne zdesená
a znechutená.
Ticho si sadla,
rozmýšľala, a vôbec nerozprávala. Bola v šoku.
Čoskoro sme sa pobrali
spať aj my dve. Bolo po nálade.
Druhý deň Dášinho výletu
v snahe trochu jej zdvihnúť náladu som zobrala Dášu na návštevu
k tunajšiemu umelcovi maliarovi. Bol to skvelý zaujímavý človiečik
a mal veľmi fešného zaujímavého syna v našom veku. Strávili sme
s týmto pánom v tejto umeleckej rodinke celé popoludnie, až do večera
a keďže na na deň baníkov tu u nás vždy bývajú kolotoče, - čo Dáša ešte nikdy nevidela, pozval ju pán
maliar previezť sa na kolotoči. Dáša sa mu veľmi páčila. Mala dlhé rovné vlasy
po pás, - ako Mona Líza, bola veľmi nápadne namaľovaná, umelecky založená aj
vzdelaná a viac nebolo treba.
Jazdu na kolotoči – nejakej centrifuge – Dáša
ledva prežila a pán maliar, starší pán dokonca skončil so zauzlením čriev
v nemocnici. Tiež to ledva prežil. Fakt „super zážitok“.
Ale to bol len začiatok.
Po kolotočoch sme aj so synom maliara išli do baru tancovať. Tancovali sme do
polnoci a v dobrej nálade a dobre podgurážení sme dostali nápad,
že si zájdeme zaplávať na Bojnické kúpalisko. Boli sme v takom švungu, že
sme hravo preliezli plot kúpaliska a zamierili sme si to k veľkému
bazénu.
Nuž.......chyba lávky. To
sme netušili, že kúpalisko je celú noc strážené strážnikom aj s vlčiakom.
Ten keď začul smiech a vravu, rozbehol sa s krikom aj s vlčiakom
k bazénu za nami. Keď sme si uvedomili, čo sa deje, poobliekali sme sa
takou rýchlosťou a ešte väčšou rýchlosťou sme preliezli plot, že taký výkon bol v tom alkoholickom stave
priam zázrakom. Ujko strážnik nás nedobehol, možno sa aj sám na nás zasmial.
A my sme mali skvelý zážitok. Plávať o polnoci po tme nahí na
kúpalisku ....to sa vám tak často nepritrafí...-)
Dáša – keď sme dorazili ku
mne domov to len ocenila: „ No Eva, ty sa nezdáš,,“ A zakončila to ďalšia
salva smiechu.
Ale predsa len – Dáša bola
taká znechutená zemiakmi a kalerábmi okolo paneláku, že hneď ráno sa
vybrala na prvý vlak do Bratislavy a povedala, že sem už nikdy nepríde.
A ani neprišla. A to bol koniec nášho priateľstva.
Ale spomienka na kolotoče
a plávanie bez plaviek o polnoci v bojnickom kúpalisku jej iste ostala
v pamäti dodnes.
Myslíte, že náš počin bol hanebný alebo nehorázny? A čo ak práve takéto zážitky sú skutočným spontánnym vyjadrením našej duše? Čo ak práve v takýchto chvíľach sme božskí? Autentickí? Šťastní? Blažení? Čo ak práve to sú tie chvíle, keď sme... „v nebi“?