Také obyčajné Bytie - príbeh 13

 

Povedala som si, že nejaký čas písať nebudem. Ale keď som dnes ráno vyšla von, omámila ma taká zvláštna atmosféra dnešného dňa, že sa nedá o tom nenapísať.

Posúval sa čas. A to vždy spôsobí v ľuďoch a ich dennom režime mierny zmätok. A tak je to aj dnes. Len čo som zišla po schodíkoch vedúcich z dverí nášho vchodu, vrazila som do manželov, ktorí sa vybrali do lesa. Vyzeralo to tak, že prvýkrát v živote. Pred nimi kráčal otecko so štyrmi deťmi, ktorí si to tiež namierili do lesa. Zrejme na opekačku, veď aj keď je dnes ráno chladno, pri ohníku bude príjemne. A tak......dnes namiesto do kostola – ako zvyčajne táto rodinka zvykne  – do lesa. Fajn zmena. O kúsok ďalej sa tento otecko početnej rodinky zvítal s kamarátom ,ktorý svižne kráčal s manželkou a pýta sa ho: „a odiaľže vy tak skoro idete?“ – „Z lesa...“ – Tak tí museli do lesa vyraziť snáď už o siedmej. Ľudia skrátka poriadne nevedia, na aký čas sa majú vnútorne nastaviť, -Koľko je? – sedem? Osem ? či deväť hodín?

Niektorí sa ešte len pomaly prebúdzajú v posteliach, iní sa už vracajú z lesa. Vonku úplne ticho, ako to už v nedeľu ráno zvykne byť, ale dnes výnimočne ticho. Mnohí skrátka ešte spia, netušiac, že je vlastne už o hodinu viac. Totálny zmätok -) .

Vonku je ostrý vzduch, ochladilo sa, dolu pri priehrade len pár ľudí. Úplné ticho. Labute, ktoré boli pred pár dňami niekde ukryté, už zase vyliezli a pomaly plachtili po hladine.

Všetko a všetci boli dnes akísi tichí. Pár cvičencov sa už vracalo domov z cvičebných náradí, kráčali bez slova, pár ľudí ticho kráčalo po brehu. Nikto nevedel, ako sa má vlastne obliecť. Zimná bunda, či mikina? Príznačné pre prechod medzi zimou a jarou.

Pri hrádzi dvaja otužilci, úplní nováčikovia. Vliezli do vody, chvíľu v nej postáli a hneď aj vyliezali a pustili sa do  behu. Jeden z nich plný endorfínov začal  nahlas vykrikovať: „Nádhera! Nádhera!! Nádheraaa!!!“

Ale chladom stuhnuté nohy ho veľmi neposlúchali a v akýchsi kŕčoch sa snažil bežať. Veľmi mu to nešlo. A jeho kamarát na tom nebol o nič lepšie. Mokré telá  v mokrých plavkách sa len zmietali a ich manželky a deti ich s ľútosťou pozorovali z brehu. Veľa toho neprebehli, zrejme ich bolesti svalov značne ničili, hneď sa zas vrátili späť. Skúsení otužilci už vedia, že lepšie je hneď sa prezliecť do suchého a obehnúť priehradu aspoň dvakrát, aby sa telo dostalo do ozaj príjemného stavu. Nuž....nováčikovia. Buď sa naučia, alebo s tým „seknú“...-)

Pomaly sa zo všetkých strán k priehrade začali zhŕňať ľudia. Detský krik a smiech pretrhol ticho, vzduch sa začínal napĺňať zvukmi.  - ľudí i psov. Plač dieťaťa v kočíku, s ktorým si bezradný otecko nevedel dať rady, vzdialený hovor ďalších prichádzajúcich ľudí, ktorí sa už zobudili a vyrazili na pravidelnú nedeľnú prechádzku.

A odrazu – hudba! Moja obľúbená veľká skupina otužilcov, ktorí nosia so sebou magnetofón. Hudba dunela a zunela, niektorí už vyzlečení tancovali v rytme bubnov, iní sa ticho rozprávali a trsali v radostnom očakávaní kúpeľa. Toto  je veselá skupina, ktorú vždy pozoruje veľa ľudí a nejeden má chuť pridať sa k nim. Títo otužilci ani netušia, akú dobrú náladu šíria, koľko radosti vytvárajú......sú „boží“...ako českí bratia hovoria-)

A tak kým som priehradu obišla , ticho sa vytratilo a celé okolie naplnila vrava, krik a smiech, zvuky hudby, a stále  viac ľudí smerovalo k priehrade. Je to tu skutočne „boží“....

Na cestičke domov, medzi panelákmi, kde stále vládlo ticho, deti kreslili farebnými kriedami na chodník...aj to bolo božie...Vzduch sa zohrieval, po nočnom daždi bolo všetko čistejšie  a ľudia sa pomaly zorientovali a aj vnútorne nastavili na nový čas. Už sa asi všetci zobudili.

Pred pár rokmi by som neuverila, že toto raz poviem, ale : ŽIVOT  JE KRÁSNY.....

 

 

Povedala som si, že nejaký čas písať nebudem. Ale keď som dnes ráno vyšla von, omámila ma taká zvláštna atmosféra dnešného dňa, že sa nedá o tom nenapísať.

Posúval sa čas. A to vždy spôsobí v ľuďoch a ich dennom režime mierny zmätok. A tak je to aj dnes. Len čo som zišla po schodíkoch vedúcich z dverí nášho vchodu, vrazila som do manželov, ktorí sa vybrali do lesa. Vyzeralo to tak, že prvýkrát v živote. Pred nimi kráčal otecko so štyrmi deťmi, ktorí si to tiež namierili do lesa. Zrejme na opekačku, veď aj keď je dnes ráno chladno, pri ohníku bude príjemne. A tak......dnes namiesto do kostola – ako zvyčajne táto rodinka zvykne  – do lesa. Fajn zmena. O kúsok ďalej sa tento otecko početnej rodinky zvítal s kamarátom ,ktorý svižne kráčal s manželkou a pýta sa ho: „a odiaľže vy tak skoro idete?“ – „Z lesa...“ – Tak tí museli do lesa vyraziť snáď už o siedmej. Ľudia skrátka poriadne nevedia, na aký čas sa majú vnútorne nastaviť, -Koľko je? – sedem? Osem ? či deväť hodín?

Niektorí sa ešte len pomaly prebúdzajú v posteliach, iní sa už vracajú z lesa. Vonku úplne ticho, ako to už v nedeľu ráno zvykne byť, ale dnes výnimočne ticho. Mnohí skrátka ešte spia, netušiac, že je vlastne už o hodinu viac. Totálny zmätok -) .

Vonku je ostrý vzduch, ochladilo sa, dolu pri priehrade len pár ľudí. Úplné ticho. Labute, ktoré boli pred pár dňami niekde ukryté, už zase vyliezli a pomaly plachtili po hladine.

Všetko a všetci boli dnes akísi tichí. Pár cvičencov sa už vracalo domov z cvičebných náradí, kráčali bez slova, pár ľudí ticho kráčalo po brehu. Nikto nevedel, ako sa má vlastne obliecť. Zimná bunda, či mikina? Príznačné pre prechod medzi zimou a jarou.

Pri hrádzi dvaja otužilci, úplní nováčikovia. Vliezli do vody, chvíľu v nej postáli a hneď aj vyliezali a pustili sa do  behu. Jeden z nich plný endorfínov začal  nahlas vykrikovať: „Nádhera! Nádhera!! Nádheraaa!!!“

Ale chladom stuhnuté nohy ho veľmi neposlúchali a v akýchsi kŕčoch sa snažil bežať. Veľmi mu to nešlo. A jeho kamarát na tom nebol o nič lepšie. Mokré telá  v mokrých plavkách sa len zmietali a ich manželky a deti ich s ľútosťou pozorovali z brehu. Veľa toho neprebehli, zrejme ich bolesti svalov značne ničili, hneď sa zas vrátili späť. Skúsení otužilci už vedia, že lepšie je hneď sa prezliecť do suchého a obehnúť priehradu aspoň dvakrát, aby sa telo dostalo do ozaj príjemného stavu. Nuž....nováčikovia. Buď sa naučia, alebo s tým „seknú“...-)

Pomaly sa zo všetkých strán k priehrade začali zhŕňať ľudia. Detský krik a smiech pretrhol ticho, vzduch sa začínal napĺňať zvukmi.  - ľudí i psov. Plač dieťaťa v kočíku, s ktorým si bezradný otecko nevedel dať rady, vzdialený hovor ďalších prichádzajúcich ľudí, ktorí sa už zobudili a vyrazili na pravidelnú nedeľnú prechádzku.

A odrazu – hudba! Moja obľúbená veľká skupina otužilcov, ktorí nosia so sebou magnetofón. Hudba dunela a zunela, niektorí už vyzlečení tancovali v rytme bubnov, iní sa ticho rozprávali a trsali v radostnom očakávaní kúpeľa. Toto  je veselá skupina, ktorú vždy pozoruje veľa ľudí a nejeden má chuť pridať sa k nim. Títo otužilci ani netušia, akú dobrú náladu šíria, koľko radosti vytvárajú......sú „boží“...ako českí bratia hovoria-)

A tak kým som priehradu obišla , ticho sa vytratilo a celé okolie naplnila vrava, krik a smiech, zvuky hudby, a stále  viac ľudí smerovalo k priehrade. Je to tu skutočne „boží“....

Na cestičke domov, medzi panelákmi, kde stále vládlo ticho, deti kreslili farebnými kriedami na chodník...aj to bolo božie...Vzduch sa zohrieval, po nočnom daždi bolo všetko čistejšie  a ľudia sa pomaly zorientovali a aj vnútorne nastavili na nový čas. Už sa asi všetci zobudili.

Pred pár rokmi by som neuverila, že toto raz poviem, ale : ŽIVOT  JE KRÁSNY.....