Po náročnejšej konzultácii
s dávno zabudnutou klientkou som sa rozhodla ísť na prechádzku ešte raz. Ranná
prechádzka bola tichá, ako vždy, bolo nás pri priehrade len pár. Prekvapilo ma
len to, že ma zastavila jedna psíčkárka a pýtala sa, či neviem, kto okolo
priehrady rozhadzuje kuracie mäso. Jej pes jedno len-len že nezhltol. Neviem.
Čo to bolo za mäso, kto to tam pohádzal, prečo? Za akým účelom. Iste nič dobré.
Čo sú to za ľudia? A pritom mnohí z nich kričia, aby „toto celé“ už
skončilo, aby sa TO vrátilo do starých koľají. Ja to nechcem. Chcem zmenených
a prebudených ľudí, ktorí už nebudú schopní páchať zlo, ktorým sa otvoria
duše a srdcia, ktorí budú žiť v láske a radosti. Zatiaľ to takto
vôbec ale vôbec nevyzerá.
Keď som vyrazila von
podvečer, slnko bolo ešte vysoko a nálada vonku úplne iná ako celé dlhé
zimné mesiace. Ulice boli plné ľudí, hlasná vrava, smiech, deti na bicykloch,
lavičky plné urečnených susedov, ktorí si po dlhých mesiacoch izolácie mali čo
povedať. Všetci bez rúšok. Dobré znamenie.
Zišla som k priehrade
a tam vládla doslova „letná sezóna“. Davy ľudí, desiatky cyklistov, rodiniek
na večernej prechádzke, detí na kolobežkách. Vrava krik a smiech. Plná
lúka skupiniek a zaľúbencov, ktorým nevadilo, že nová tráva ešte celkom
nevyrašila. Až na dve ženy- všetci bez rúšok. Napokon – kto by sa dusil
v respirátore, keď vonku vonia jar, spievajú vtáci, bzučia včely, zuní
láska ...a potom...v rúške sa ani bozkávať nedá-).
Zozadu ma takmer nabrala
rozjašená mamina na detskej kolobežke a v tej eufórii vôbec nevnímala
ako rozveselila svojím športovým výkonom celé okolie. Jej synček nelenil
a vzápätí ju doháňal. Pokojné a tiché boli len naše dve labute. Ani
ovce a kozy, ktoré sa pásli vzadu na lúke sa nedali vyrušovať ľudským
ruchom. Ani tie rúšky nemali.
Tak som si predstavila, že
keby niekto chcel túto bezrúškovú situáciu niekde nahlásiť, ako by si s tým
policajti poradili. Aj keby sa nahrnula horda udržiavačov poriadku, nemali by šancu pochytať tie desiatky vytešených
ľudí. Nemali by šancu a zrejme by boli totálne ignorovaní.
Takto to vyzerá, keď dlhý čas doma uväznení ľudia zacítia vôňu jari, vôňu života, vôňu lásky. Nič a nikto ich už nespacifikuje. Úplne zabudli na vírus, na strach zo smrti, z dusenia a všetci skrátka zhlboka dýchali....a ŽILI! Skvelé budovanie imunity. Takto vyzerá zhmotnená radosť.