Na našom dvore je to ako
v koncertnej sále. Drozdy vyspevujú z plných hrdielok, sýkorky
štebocú, hrdličky hrkútajú a stavajú si hniezda, kladú vajíčka. Dokonca
som videla bitku dvoch drozdov, ktoré bojovali o samičku. Drozdy vyleteli do
vzduchu a tam silno trepotali krídlami a útočili na seba zobákmi.
A zas a zas. Rada pozorujem toto vtáčie divadlo. Možno na vašom dvore
je to tiež tak. Zapozerajte sa....
Dnes som mala sociálny deň
plný kontaktov. Možno sa niekto čuduje, načo o tom hovorím. Ale
v tejto dobe väznenia sú dve skupiny ľudí. Niektorí zavretí stále doma so
svojou rodinou majú tých kontaktov až „nad hlavu“, alebo tí, čo chodia do
práce, kde je veľa ľudí, ale my osamelí
často prežijeme celý týždeň, keď nevidíme ani živú dušu, nemáme s kým ani slovo
prehodiť a to je na psychiku veľmi
náročné, hlavne keď to trvá už tak dlho. Niekedy mám pocit, že už ani rozprávať
neviem, že neviem reagovať a tvoriť vety. A to mi už pár osamelých
ľudí hovorilo – že keď sa majú s niekým rozprávať, tak im neprichádzajú na
um tie správe slová, lebo ich nepoužívajú. Divná doba. Ale dnes to bol iný deň.
Medzi mojich priateľov
a moje najbližšie okolie patria hlavne duchovne zameraní ľudia, terapeuti,
mystici, astrológovia a tak aj témy debát sa točia okolo toho. O to viac ma poteší, keď sa môžem
stretnúť s mojimi priateľkami, celkom obyčajnými a pritom celkom
neobyčajnými.
Na Andrejku som čakala
pred našou krásnou kaviarničkou a podebatovala som si s naším milým
čašníkom, ktorého majú všetci tak radi. Pohovorili sme o tom, ako prežili
nápor vírusu a ako zvládajú uzavretie reštaurácie. Niečo, čo trápi
mnohých. Ale už prichádza Andrejka ako vždy veselá a zdiaľky na mňa máva:
„Ahoj Evi...!“-)))
Som taká rada, že ju vidím, nevideli sme sa
takmer celý rok. Ani si už nepamätám. Objednali sme si nápoje a usadili sme sa na sídlisku na
polámanej lavičke. Slniečko na nás svietilo a trvalo hodinu, kým sme si
všetko vyrozprávali. Niektorí ľudia chodia aj v tejto dobe do práce, kde sa
stretávajú denne s ľuďmi a možno tŕpnu, či sa nenakazia, a my
osamelí sme z celého srdca vďační za takéto krásne milé ojedinelé
stretnutie.
Po hodinke sme sa vybrali
na prechádzku k našej krásnej priehrade. Úplne iná nálada na obed
a úplne iná, keď chodím skôr. Ľudia, vrava, kačice škriekajú, labute
dotvárajú romantický obraz a my dve s Andrejkou.....stále si máme čo
povedať. Také.... „obyčajné veci“. O živote. O radosti. O kráse
ľudí. O vďačnosti rodičom. O deťoch a vnúčatách. O odpúšťaní....
Cestou späť prechádzame
cez naše námestíčko a – aká krása! Dve šikovné ženy vytvárajú Veľkonočnú
výzdobu. Maľovanými vajíčkami vyzdobili celú malú okrasnú vŕbu, pred ňu
postavili dvoch slamených zajacov
s veľkými ušiskami a po bokoch figuríny muža s fajkou
a dedinskej ženy. Nádherné. To zrejme samé vyrobili. Toľko tvorivosti!
Krása. Milujem týchto ľudí. Je krásne ako skrášľujú túto dedinôčku – každý
prispeje svojím kúskom . Často mám pocit,že sa tu zišli tí najšikovnejší ľudia.
Šikovná a pracovitá kaderníčka, veľmi šikovná a pracovitá krajčírka,
milé a pracovité predavačky, ženy, ktoré okolo domov vytvárajú krásne
kvetinové záhony, ktoré nám už kvitnú, uštebotané učiteľky, podnikatelia,
právničky a aj ja – astrológ . Milujem týchto ľudí.
„Aká nádhera!“ –
pochválila som dve ženy, ktoré hotovili veľkonočnú výzdobu. Potešene sa
zasmiali.
Andrejka sa vybrala pešo
domov – dosť ďaleko, ale poslúchla svoje deti, ktoré ju upozornili, aby autom
neznečisťovala vzduch a radšej sa prešla. Zlatá naša mladá generácia,
myslí na našu planétu.
A to na dnes nebolo
všetko. Čakal ma prekvapujúco ešte jeden veľmi dlhý telefonát, zväčša
o astrológii , o živote, o vzťahoch – ako to už zvykne pri
poradenstve byť. Tak som si preverila, či mi moja slovná zásoba ešte slúži, či
mi zídu na myseľ tie správne slová...lebo..keď človek celé týždne mlčí, nie je
rozprávanie až taká samozrejmosť-)
Ale prijímajme všetko, tak
ako to prichádza. Kto má byť s rodinou a s ľuďmi, nech sa
z toho teší a kto má byť sám nech to prijíma pokojne.
Vyjdite na dvor , sadnite si na lavičku a pozorujte vtákov. Počúvajte ich spev, hrkútanie hrdličiek, pozorujte, ako si stavajú hniezda a veselo poletujú tam a sem. Kto má dušu plnú zázrakov a vie sa pozerať a vie načúvať, nepotrebuje výlety do cudziny. Vidí zázraky tu...na svojom dvore.