Také obyčajné Bytie - príbeh 3

V posledných dňoch som niekoľkokrát v internetových diskusiách v skupinách ľudí, ktorí sa zaoberajú prebiehajúcim procesom transformácie  postrehla, že viacerí ľudia hovoria o tom, že majú problémy s myslením, celkove so sústredením, s pamäťou. A tak som sa zamyslela a prišla som k záveru, že ja také problémy nemám. Aspoň som si nič také na sebe nevšimla.

A dnes ....zavolala som kamarátku na kávu do „okienka“ našej krásnej kaviarničky. Je zamračený deň, tichá atmosféra, ľudia v snahe aspoň niekoho známeho stretnúť chodia z potravín do drogérie.....   pomaličky začalo riedko snežiť.

S kamarátkou sme už také zladené, že pred kaviareň sme dorazili presne naraz. A kamarátka, keď ma zbadala, ako sa blížim, zvolala: „Presne!“ J

Najprv sme si išli do neďalekého obchodíku kúpiť zákusky. Kamarátka si nevedela vybrať, lebo mala zarosené okuliare a nič nevidela. A ako si tak okuliare čistila , hovorí: „Tak často sa mi stáva, že mám okuliare  na nose a hľadám ich po celom byte.“

„Hmmm...“  - ticho som zareagovala a povedala som: „To sa mne zatiaľ stalo len raz.“

Kamarátka je o 12 rokov staršia, tak som to pripisovala veku.

Zaplatili sme za zákusky a vybrali sme sa smer kaviareň. Kúpili sme kávu, prehodili sme pár slov s našim obľúbeným milým čašníkom a s kávou v ruke sme kráčali po chodníčku prezerajúc si výklady zavretých obchodíkov.

Odrazu som sa prudko strhla a vykríkla som:  „Kde mám rúšku?! .... stratila som ju!“ zvrtla som sa a očami som premeriavala chodník medzi kaviarňou a nami , ale rúšku som nevidela. Odrazu sa kamarátka hlasno rozosmiala. Ja som stále očami hľadala stratenú rúšku a nechápala som, prečo sa smeje. Veď na tom nie je nič smiešne. Odrazu mi to došlo a rozosmiala som sa aj ja J
Rúška (či rúško?) mi visela pod bradou zavesená na ušiach.

Tak....asi mám problémy s myslením a sústredením a pamäťou už aj ja. Je to príznak transformácie, záhadných vírusov, ktoré tu poletujú vzduchom, alebo sú to pribúdajúce roky? J