Je príjemná pokojná sobota, popoludnie. Vytešila som sa s mojimi milovanými vnúčatkami a mojou
dcérou, upratala som kuchynský „výbuch“ a vybrala som sa na prechádzku.
Po týždni, keď nás
neustávajúci krutý víchor, sneženie , ľadovec a dážď uväznili
v bytoch ešte drastickejšie ako celý lockdown, to dnes utíchlo. Vonku
vládne pokojné bezvetrie a teplota vzduchu pomaly stúpa. Opäť môžeme
odložiť zimné oblečenie.
Ľudia sa však
z meteorologických náporov tohto týždňa len pomaly spamätávajú, lebo pri
priehrade nás bolo len pár. Avšak
výnimočne dnes to nebolo v športovom duchu ako zvyčajne. Dnes ani jeden
bežec, ani jeden otužilec, žiadny bicyklista – nič také. Nijaký šport sa dnes
nekonal. Športovci a otužilci ešte asi nezaregistrovali, že počasie sa
zmenilo .
Hučiaca hora utíchla,
rozčerená hladina priehrady tiež. Búrlivé vlny už dnes nešplechotajú
a nápory vetra nezhadzujú chodcov z nôh.
Dnes je tu len pár ľudí,
ktorí sa pomaličky, pokojne prechádzajú, vychutnávajú si slabučký vánok, ktorý
im ovieva tvár a pozorujú pomaly sa prebúdzajúcu jarnú prírodu.
Napriek vpádu arktickej
vlny sa tráva zazelenala, vyrašil aj myší chvostík a pár podbeľov. Na stromoch sa začínajú zelenať púčky
a niektoré stromy bohato na bielo zakvitli. V nich hlasno bzučia
stovky včielok, ktoré sa už pustili do práce. Aké šťastie, že ich ani nečakaný jarný vpád zimy
nezahubil. Napriek všetkému sa príroda
pomaly prebúdza.
Na lúke sa pasú ovce
a vychutnávajú si čerstvú trávu, nespokojný baran sa ozýva: „bééé...“ Pár
detí sa preháňa na kolobežkách a zmeny počasia ich vôbec nezaujímajú. Vždy
prežívajú len prítomný okamih a nečas tohto týždňa je už pre nich ozaj
minulosťou.
Ani na cvičiacich
náradiach dnes ani jeden športovec. Len mamička s dvoma deťmi. Jej synček
začal prosíkať: „Mamina, pohojdaj ma!“ Bol taký vytešený zo života a chcel
sa tešiť ešte viac....keby ho matka pohojdala na preliezkach. Ale matka sa na
neho podráždene vyrútila: „Ale nejeduj ma!!!“ Dieťa zrejme zvyknuté na takéto
výbuchy matky sa nedalo odradiť a ďalej prosíkalo: „Mamina pohojdaj
ma!“ A matka na neho ešte
zúrivejšie: „ Ale nejeduj ma!!“ hmm....chlapček nič zlé neurobil, bol skrátka
v stave radosti a šťastia a chcel prežívať ešte väčšiu radosť,
....keby ho matka pohojdala....Stačila minútka hojdania a chlapček by bol
šťastný a celá rodinka by odchádzala v radostnej nálade. Ale táto
nevedomá matka , ktorú nikto „nejedoval“, len ona sama seba, vychrlila toľko
energie zlosti a tým ovplyvnila náladu celého okolia...a navyše začala
chlapčekovi nadávať, aký je „zlý a neposlušný...!“ Bolo to krásne dieťa v stave božskej
radosti. Nič zlé neurobilo. A táto
nevedomá matka si neuvedomovala, čo svojimi slovami spôsobuje. Neuvedomuje si,
že môže zablokovať prežívanie radosti, sebavedomia a spokojnosti
v tomto človiečikovi na celý život. Môže mu zablokovať šťastné prežívanie
vzťahov na celý život. Neuvedomovala si, čo robí. Nehovoriac o tom, že jej
negatívne energie sa šírili do celého okolia...do celého vesmíru.
Snažila som sa nenasávať
tie energie a pokojne som kráčala ďalej. Vychutnávala som si bezvetrie,
pokoj, ktorý nerušil víchor, ani prudký entuziazmus športovcov...len zvuk
kačiek, štebot vtáčkov, bzukot včiel a békanie oviec.
Zvažujme slová. Prijímajme každý okamih a snažme sa vyhovieť prianiam svojich detí aj každého človeka, pokiaľ je to len možné. Čo je to láska? – STAV ABSOLÚTNEJ MÚDROSTI – keď chápeme všetko a všetkých a na základe toho konáme.