Je krásne slnečné nedeľné
dopoludnie. Ideálny čas na prechádzku.
Hneď ako som vyšla
z nášho paneláku , omámila ma
opojná vôňa smažiacej sa
slaninky. Niekto si asi robí neskoré raňajky. Nezdravé, ale zrejme veľmi chutné
-)
Zišla som dole
k nášmu námestíčku, ktoré je v týchto dňoch nádherné. Plné farieb zakvitnutých stromov a kríkov.
Ružových, bielych, žltý zlatý dážď, bordových, zelených. Krása. Námestíčko je
už ošumelé, ale zakvitnuté stromy to teraz zachraňujú.
Schádzam dole
k priehrade a vidím otužilcov, ako už vychádzajú z vody,
utierajú sa a chystajú sa na zahrievací beh. Sú disciplinovaní
a vytrvalí. Táto skupinka chodí každý víkend už dlhé roky.
Obchádzam asi 2-ročného
chlapčeka, ktorý sa vezie na motorovom autíčku. Je celý nadšený. Ale –
v tráve zbadal cupkať drozda a ten ho zaujal tak, že zastavil autíčko
a začal sa horúčkovito štverať z neho von. Takmer vypadol. Podráždený otecko zašomral: „Kam
lezieš? Kam ideš?“ – a pomohol chlapčekovi vyliezť z autíčka. Ten sa
hneď celý vytešený rozbehol za drozdom. Ale ten – akonáhle sa k nemu
chlapček priblížil, vzlietol a ufrngol. Chlapček ostal stáť prekvapený,
smutný, že drozd uletel, aj fascinovaný z toho, čo sa stalo. Uvedomil si,
že nemá šancu letiaceho drozda vo vzduchu nasledovať a tak len prekvapene
pozoroval čierneho vtáčika. Asi videl vtáka z blízka prvýkrát
v živote. A tak sa pomaly vrátil k autíčku.
Pri priehrade vládla pokojná
atmosféra. Otužilci, pár bežcov, obišlo ma pár cyklistov. Opäť sa
rozprúdila športová atmosféra. Ľudia sa
už spamätali z dramatického veterného a zasneženého predošlého
týždňa. Život zase prúdi.
Na lúke pri hrádzi stoja
tri hasičské autá. Hadice majú roztiahnuté a čerpajú vodu
z priehrady. Sú zohratí, práca im ide od ruky. Tí, čo už vodu načerpali,
zase stáčajú hadice. Všetko robia dôsledne, aby sa nič nepokazilo. Ľudia
a cyklisti ich pozorovali so záujmom. Na lúkach a na poliach za
priehradou vládne ticho, všetko sa zelená, kvitne, vtáci vyspevujú.
O kúsok ďalej vidím
skupinku – muž, šteniatko dobermana a žena, ktorá sa so psíkom hrá
a hladká ho. Ako som sa k skupinke blížila, psíča ma zaregistrovalo,
zvedavými a veselými očkami ma pozorovalo a rozbehlo sa za mnou.
„Môžem ho pohladkať?“ – pýtam sa. „Hmmm......“ odvrkol nevrlý majiteľ psíka.
Z rozhovoru som usúdila, že aj žena, ktorá sa so psíkom hrala bola len
náhodná okoloidúca chodkyňa a tiež neodolala veselý očkám šteniatka
a jeho mäkkým labkám, hebkej srsti a chcela sa s ním pohrať. Psík na mňa vyskakoval,
veselo ma olizoval. Bol celý vytešený zo života. A my so ženou sme ho
hladkali a tešili sme sa s ním. Majiteľ psíka vyzeral, že je na
pokraji infarktu. Nevrlý človek. Hlavou mu zrejme išli myšlienky: „Dve bláznivé
ženské...“ -))
Doberman nemusí byť
každopádne „zlý bojový pes“. Závisí od majiteľa a od prístupu
k psovi. Tento majiteľ psíka zahŕňa zlosťou, hnevom, neprimeranou
prísnosťou. Psíkovi je to zatiaľ jedno, teší sa zo života, je dôverčivý
k ľuďom....zatiaľ.....Ale aký pes z neho vyrastie pri takomto pánovi?
Na našom sídlisku býva
muž, ktorý má už dospelého dobermana. Ten muž je láskavý a pokojný
a aj jeho pes je milý, prítulný a pokojný. Bežne chodí po sídlisku
bez vodítka. Všetci ho poznajú a vedia, že to je „dobrý pes“.
A my....poniektorí....čo sme my za ľudia?....
Blížim sa k nášmu
domu a opäť stretávam chlapčeka v autíčku. Vezie sa ako veľký pán
a teší sa z jeho frajerskej jazdy...
Taká krásna nedeľa.....