Dnešný deň sa niesol v znamení „sociálnych kontaktov“.
Keď som pred 35 rokmi žila
v Bratislave a bola som totálne mestský človek, považovala som každú
dedinu za „dieru“ a vlastne som vidiek ani nepovažovala za možné miesto na
život a dedinčanov za ľudí hodných
pozornosti. Taká som bola
hlúpa....mladá. Krásna, najlepšia cvičiteľka aerobiku....ale hlúpa.
Neprebudená. Nič som nevedela o živote, o skutočnej múdrosti, ani
o osvietených bytostiach.
A keď ma osud zo dňa
na deň „vyhodil“ sem, na vidiek, myslela som si, že umriem a dostala
som takú ťažkú depresiu, ktorá ma
skutočne dostala na pokraj smrti. Vlastne nie na pokraj...ale reálne do stavu
klinickej smrti – ktorej výsledkom bolo prebudenie....A tak ďalej...
Keď som vtedy zúfalá išla za jedným múdrym liečiteľom a pýtala
som sa ho, kedy sa už konečne dostanem z „tejto diery“ PREČ – teda do „veľkého mesta“, povedal mi:
„Keď sa naučíte týchto ľudí milovať.“ To bolo asi rok pred mojím prebudením do
stavu vedomého života.
Netušila som, že to raz
naozaj príde. Bola to ťažká a dlhá cesta. Roky
utrpenia, depresií, smútku, samoty, bolesti.
Až potom....prídu také
nádherné dni, ako ten dnešný.
Vzácny - hlavne po dlhých
zimných mesiacoch „pandémie“, keď som aj celé týždne nestretla nijakého človek,
celý týždeň som neprehovorila, lebo nebolo s kým.....naozaj ťažké
obdobie....Ale samota je skvelý
učiteľ.....aj liečiteľ.
A potom.....príde
takýto deň. Aprílový. Sociálny J))
Ráno na teplomery 0
stupňov. Čakalo ma dnes zase testovanie, lebo niektorí lekári ho skrátka
vyžadujú ( a niektorí múdri nie), ale vybrala som na prechádzku.
Obliekla som si rolák,
bundu, aby som nezamrzla. Schádzam dolu sídliskom a pred farebným panelákom sa vystiera kamarátka
Veronika a pýta sa: „ Ahoj Evi, ako je? Čo si mám obliecť?“ A ja jej
na to, bez toho, že by som spomalila: „Zimaaa...“ A Veronika na to: „Zima
zima“ a zasmiala sa.
Zídem dolu
k priehrade a tam dnes pusto. Pár bežcov, jediný otužilec ticho stál vo vode. Z okien školy sa ozýval
krik detí, smiech a zvonenie.
Koniec prestávky.
Na hladine priehrady som
dnes nevidela ani kačky, ani labute.
Len muž, ktorý sa stará
o dobrý stav hrádze upratoval spílené haluze. Inak – nikde nikto. Napriek
mrazu som sa riadne rýchlou chôdzou zahriala. Ani ovce nes nevyliezli. Aj drozd
iba akosi smutne škrieka. Zdalo by sa.....aká smutná prechádzka. Ale...stromy
sa zazelenali, zakvitli, tráva podrástla a hučia prvé kosačky. Slnko
napriek mrazu hrialo.
Končím okruh a zbadala
som kamarátku Janku: „Ahoj Janka, kam si sa vybrala?“ A ona na to: „Na
prechádzku.“
„Taká vyparádená?“ –
začudovala som sa. Janka mala na sebe topánky na opätkoch, kabelku, parádnu
zimnú bundu. Ja som vždy
v rifliach, tričku a teniskách. Ale Janka – tá je vždy ako zo
škatuľky-)
Chvíľu sme sa porozprávali a už trielim ďalej. Príjemné stretnutie.
Janku som už dávno nestretla. Mám ju
rada.
Prežila som test
a sadám do taxíka, lebo pol hodinu čakať na autobus sa mi nechce. Toto by sa mi v Bratislave
nestalo. Ale - všetko má svoje pre
a proti. V Bratislave je viac autobusov, ale aj viac hluku
a smogu.
Strávila som príjemných 10
minút s milým taxikárom. Dobre sme sa porozprávali. U „nás doma“ mi
zaprial krásny deň a rozlúčil sa so mnou.
Zdalo sa mi márne stráviť
také krásne slnečné popoludnie zavretá doma. A tak volám kamarátke Blažke:
„Nejdeme na kávu do Hygge?“ – to je naša milá kaviarnička. „Poďme. Aj sa
prejdeme.“
Obchádzame priehradu,
teraz je tam už dosť veľa ľudí, pokojne kráčajú, debatujú....páriky aj
osamelí...
Rozprávali sme sa
o všeličom a odrazu Blažka hovorí: „ Dnes tu nevidieť nijaké
kačky..............kde sú?“ A ja dodávam: „ Ani labute tu nie sú....“
Hmm.....v tej chvíli mi to
došlo....Toto má „na svedomí“ môj kamarát mág, ktorý vie robiť takéto „kúzla“.
Kúzla s vnímaním. Vie urobiť, aby ste videli, či nevideli, čo on chce. Je
to veľký mág a čarodej. Nuž...keď ho takéto hry bavia....Mňa nie. Celá
mágia ma „nebaví.“ Mňa baví také obyčajné bytie.
Zamierili sme si to
s Blažkou do Hygge. Bolo tam pripravených veľa stolíkov a len primeraný
počet ľudí a tak sme sa usadili ku káve. Slnko pieklo, sedela som
v krátkom tričku, Blažka ako vždy v dvoch pletených hrubých rolákoch.
Rečnili sme a rečnili. Bolo tam tak krásne. Vôbec sa nám nechcelo
odísť...Prerušil nás telefón....skrátka......taký sociálny deň...Konečne..po
dlhých mesiacoch čarovného ticha......
No......vymenili by ste
takýto raj za hluk Bratislavy? Vďaka, že ma to zavialo sem.....do raja....
