Tento príbeh nie je zo
súčasnosti. Stal sa asi pred 28 rokmi, keď som bola ešte mladá, zdravá, krásna,
štíhla....Moja dcéra mala asi 4 roky. A jedného dňa – tak ako každý deň,
sme sa vybrali na prechádzku. Vtedy som ešte vládala, tak prechádzky boli dlhé.
Obehli sme priehradu, prešli sme cez polia, horu, až k vzdialenému majeru,
kde chovali kravy. To, čo sa nám tam stalo, som skutočne nepredpokladala...
Ale od začiatku....
Bol krásny májový deň....ale o 28 rokov
skôr. Slnko silno žiarilo, okolo priehrady bolo veľa ľudí, vrava, smiech... Na
poliach už čosi zelené rástlo, stromy kvitli – presne tak, ako teraz. Prešli
sme už spolu s mojou malou dcérkou poriadny kus cesty. Blížime sa popri
hore po poľnej cestičke k majeru, keď tu odrazu – zaregistrovala som
rozzúreného vlčiaka, ako rýchlo beží oproti nám. Zúrivo ceril zuby, dychčal,
uháňal stále rýchlejšie. Krv mi stuhla
v žilách . Skamenela som od hrôzy a len som hlesla smerom
k dcérke: „STOJ“. A ona – neuvedomujúc si, čo nám hrozí , zastala.
Našťastie stála ticho, nič nehovorila, neplakala. Stále potichu. A ja
tiež.
V tej chvíli sa mi
vynorila spomienka na jednu príhodu, ktorú som čítala v knihe jedného
tibetského lámu. Volá sa Lobsang Rampa. Ten príbeh si už veľmi nepamätám...Pamätám
si len, že ho, zrejme počas 2.svetovej vojny uväznili fašisti v akejsi
kobke, kam nahnali zúrivých vlčiakov, vycvičených na to, aby vhodenú ľudskú
obeť roztrhali na kusy a zlikvidovali. Lobsang v tej situácii
zachoval chladnú hlavu. Bol absolútne pokojný. Upreným zrakom priam zhypnotizoval
celú svorku zúrivých vlčiakov. Jedného po druhom. Vysielal k nim
priateľské energie, lásku...Až kým „nesklapli“ a nezačali priateľsky
kňučať a vrtieť chvostami. Keď sa objavili jeho väznitelia a prišli
skontrolovať, či psy už dielo skazy vykonali, neverili vlastným očiam. Mních
obklopený svorkou kňučiacich spriatelených psov.
A toto mne preletelo
mysľou vo chvíli, keď sa na mňa a moju dcéru rútil rozzúrený pes
s vycerenými zubami. Ten bol tiež vycvičený na to, aby žiadneho
„nepriateľa“ nepustil do blízkosti kráv.
Ostala som stáť. Nohy sa
mi triasli od strachu, ale snažila som sa zachovať pokoj. Pes bol od nás asi 30
-50metrov. A stále rýchlejšie sa približoval. Uprene som mu hľadela do
očí. Začala som smerom k nemu silno vysielať lásku. V duchu som mu
hovorila: „Milujem ťa....milujem ťa....milujem ťa...“ Zhlboka som dýchala,
a stále som vysielala smerom k vlčiakovi lásku. Myslela som na
Lobsanga Rampu – ktorý síce prešiel dlhoročným výcvikom v kláštore, ale
povedala som si: „Musím to dokázať aj ja. Po rokoch jógy a meditácií by sa
to mohlo podariť.“
Pes odrazu začal spomaľovať....Bol od nás už asi len 15 –
20 metrov. Až spomalil úplne...spustil chvost...pomaly sa otočil a začal
kráčať späť- smer kravín. Stále som
stála na mieste. Nohy sa mi veľmi triasli. Pozorovala som odchádzajúceho
vlčiaka a čakala som, či ho nenapadne opäť sa pustiť smerom k nám.
Nie...Strácal sa v diaľke. Moje srdce sa pomaličky skľudňovalo, dych sa
normalizoval a tak sme sa aj my s dcérkou pomaly otočili
a odchádzali sme popri hore - smer priehrada. Ticho a bez slova.
Z toho šoku som stratila reč.
Až pri priehrade už opäť v obklopení ľudí som nadobudla pocit bezpečia a vrátila sa mi
radostná nálada a pocit pokoja.
Často na tento zážitok myslím
a uvedomujem si, že je pravda to, čo píšu mnohí mystici v svojich
knihách: „Nie je náhoda, že práve teraz
čítate práve toto...“
Keby som nečítala príbeh
Lobsanga Rampu, asi by som nedostala vnuknutie zhypnotizovať psa a ani by
som neverila, že to môžem dokázať.
A čo čítate
v týchto dňoch vy?