Dnešný „príbeh“, ktorý neviem, či je vôbec príbehom, nebol príjemný ani
veselý. Ale....aj tieto veci patria do nášho obyčajného Bytia.
Čakala ma kontrola u lekára. Bola som objednaná na ôsmu, tak som skoro
vstala, vychystala som sa a pokojne som sa taxíkom dala zaviezť do zdravotného
strediska. V čakárni bol len jeden muž, potešila som sa- ako fajn, za chvíľu
budem vybavená. Ale mýlila som sa. Tento lekár je totiž „trochu zvláštny“ a
teda aj k pacientom sa správa mierne povedané „zvláštne.
A tak aj dnes. S pacientom, ktorý bol vnútri sa pol hodinu vykecával a jeho
rečnícke prejavy bývajú tak trochu pritiahnuté za vlasy a pre pacientov veľmi
nepríjemné. Pacient konečne vyšiel, ale potom sa spoza dverí objavil ďalší
čakajúci pacient a ďalšie „vykecávanie...nuž nemalo to konca. Po hodine som sa
konečne dostala dnu. Ale aké nemilé prekvapenie – sestrička odo mňa pýtala
test, alebo či som už mala kovid, alebo či som zaočkovaná. A ja odpovedám: nie
– nie – nie. Sestrička zhrozená, akoby som mala prinajmenšom lepru vyletela za
lekárom zistiť, či ma prijme.....takú nebezpečnú...zdravú...bez testu a bez
takého „bezpečného“ očkovania. Lekár ma prijal, tak som myslela, že všetko je
ok. Ale stále som nevedela, prečo také scény. A to bol ešte len začiatok.
Sestrička mi odmerala tlak, išla mi robiť EKG – pýtam sa jej: Respirátor si mám
nechať? Keď ho mám nasadený tak dlho, búši mi srdce. Sestrička na mňa zrevala:
„Nevymýšľajte! Mne tu nikto bez respirátoru behať nebude. JA to nosím rok celé
dni a tu som!“ ---hmm....zarazene som stíchla a nechala som si natočiť EKG
dúfajúc, že búšenie môjho srdca sa na ňom neodrazí. Vtom vošiel do miestnosti
lekár... Milo som ho pozdravila, netušiac, čo ma čaká. Ten sa nadýchol a
spustil na mňa taký krik, prednášku na tému nutnosti testov a že on to vyžaduje
a ani neviem, čo všetko na mňa chrlil. Len som stihla hlesnúť: „Nevedela som,
že je potrebný test a...iní lekári ho odo mňa nežiadali.“ A ten obordovel a
spustil ďalší zúrivý príval slov: - či aj inde tak dlho ležím a neviem
čo...Hovorím mu: „ U zubárky som mala pol hodinu otvorené ústa a test som
nepotrebovala..“ Ale ani ma nepočúval a spustil ďalší príval urážok na moju adresu,
kriku a rozčuľovania. Zakončil to tým, že po ďalšom hlbokom nádychu mi
rezolútne povedal, že mi nedá lekársku správu do ruky, kým mu nedonesiem
negatívny test! Tak ! a basta! A budem ho musieť poslúchať, lebo on je tu
„pán“! Len som ho ticho s úžasom pozorovala a myslela som na to, že snáď
nedostane mŕtvicu z toľkého jedu.
Keďže lekársku správu súrne potrebujem, lebo bez nej nedostanem lieky,
ktoré potrebujem k zachovaniu môjho života, už som nič nehovorila. Búšili do
mňa slovne na preskáčku spolu aj so sestričkou. Vetu doktor, vetu ona, akoby
som bola prinajmenšom masový vrah. Dovolila som si len byť zdravá, dovolila som
si nemať kovid a nebyť zaočkovaná vakcínou, ktorej bezpečnosť je diskutabilná.
Sklapla som , letela som dať sa otestovať – poriadne som sa prešla. Keď som
sa vrátila do čakárne , doktor už vychladol a akonáhle ma zbadal, hneď ma
zavolal do ambulancie, dal mi správu a ukázal mi hromadu zdravotných záznamov
pacientov, ktorí počas epidémie zomreli. Sms o mojom negatívnom teste ho už ani
veľmi nezaujímala. Už si povedal "svoje", bol spokojný. Nuž...súcitím
s trpiacimi aj s doktorovým strachom. Ale to neospravedlňuje príšerný spôsob,
akým so mnou jednal. Zmohla som sa len na: „Taký cirkus...“
Potom ma ešte desil prízrakom smrti, vehementne mi vnucoval očkovanie, “Kým
to neoľutujem“ a kým nebudem veľmi smutná z následkov odmietanie takej
bezpečnej metódy ochrany.Ukazoval mi jeho zošit s prednáškami z vysokej školy,
kde ich školili o kovide a o veľmi účinnom očkovaní. Mlčala som. Už som nič nekomentovala.
Nuž....máme na vec iný názor. Chápem, že lekár, ktorý videl okolo seba toľko
umierajúcich je vydesený...Ja som videla za ten rok len jedného chorého na
kovid. Som izolovaná, takže sa veľmi nemám kde nakaziť. A celkove...mám iný
postoj k tomuto celému, k životu. Nezúrim, nenadávam ľuďom, nestresujem sa.
Veľa okolností. Chápem aj lekárov, ich ohrozenie, chápem sestričky, cítim s
nimi všetkými. Ale súcitím aj so mnou – že od čias tejto epidémie je každá
kontrola u lekára stres, ohrozenie môjho života.....sme v tom všetci spolu.
Každý má v tom svoje miesto, svoj údel. Sledujem videá a rozhovory s lekármi,
odborníkmi, ktorí „sú v obraze“ a podľa toho si vytváram môj názor na to
všetko.
Upratala som byt, oddýchla som si a vybrala som sa na prechádzku. Na stráni
nad priehradou sa vo vetre krásne vlní tráva, v nej zvončeky, iné ružové
kvietky, kopec iskerníkov. Nádhera. Stretám kamarátku Eriku s manželom. „Evka
už naberá vitamín D..“ zasmejem sa. Prehodíme pár slov a kráčam domov.
Dopoludňajšiu príhody mažem z hlavy, obdivujem krásu zeleného venca hôr naokolo
a uvedomujem si...aj toto je také obyčajné Bytie. Zachovaj pokoj v duši ,
láskavosť ku každému, súcit a pochopenie...