Leto udrelo zo všetkých
síl so všetkým, čo k tomu patrí.
Dopoludnia som vybavila
jednu preventívnu prehliadku -
neuveriteľne absolútne bez čakania a v pohode. Žeby sa niektoré
oddelenia nášho zdravotníctva približovali nemeckému štýlu práce? Malo by to
tak byť všade.
Napriek tomu, že popoludní
slnko poriadne pripekalo, vybrala som sa na prechádzku. Ľudia boli buď v práci, alebo ukrytí doma pred
pripekajúcim slnkom. Ulice tiché a prázdne. Len pár detí so zmrzlinami
kráča domov zo školy.
Schádzam k priehrade, z diaľky vidím
opaľujúcich sa ľudí, ktorí ticho ležali v nepokosenej vysokej tráve.
Rybári tu dnes nie sú, a v tom teple sa ani bežcom nechce zabehávať.
Pre otužilcov je príliš teplo. Je tu dnes ticho. Tá horúčava všetkých umlčala.
Niečo je inak. Započúvala som sa....prečo je dnes tak ticho? Preto....že dnes
necvrlikal ani jediný cvrček. Predtým lúka zunela cvrlikaním tisícov cvrčkov,
a dnes – nič. Ticho. Iba vietor šumel, sčerené vlnky na vode žblnkotali,
ale lúka stíchla. Ani vtáci dnes nespievali. Nelietali. Asi sú ukryté
v tieni stromov.
Pozdĺž priehrady vylihujú
ľudia a naberajú prvý bronz. Ich biele telá sú zapadnuté vo vysokej tráve.
Všetci mlčia. Vychutnávajú si lúče slnka, teplo, život....Konečne....
Jeden mládenec ležal
priamo na betóne našej cyklistickej cestičky. Keď leto, tak poriadne -))
Na lavičkách na našom dvore
už zase sedia susedia, debatujú, popíjajú pivko, kávu...pohoda.
Je to tu nádherné. Načo niekam cestovať, keď máte raj priamo pod oknami? Kým som dopísala, dvor sa zaplnil deťmi, ich krikom, smiechom, radosťou a šťastím. Také nádherné obyčajné Bytie....