Vŕta mi hlavou, čím to je,
že jeden deň je tichý....úplne tichý. Nespievajú vtáky, na lúke necvrlikajú
cvrčky, je úplne tichá, ľudia mlčia, ležia v tráve úplne ticho bez slova,
kosačky nevrčia, sanitka nezavýja...je ticho...Len šum vetra v tráve
a v korunách stromov.
A potom.....taký deň
ako včera. Ulice plné urečnených ľudí, lúka opäť zuní zvukmi cvrčkov, rybári
rečnia, na brehu priehrady kopu ľudí, ktorí neležia, ale sedia, aby mohli
debatovať, ľudia túžia po zbližovaní sa, nahlas
sa rozprávajú, smejú, zdravia sa navzájom známi aj neznámi, vtáky zase spievajú tak nahlas až to každého prekvapuje. Čím to je? Jeden
deň úplne tichý a iný deň plný zvukov...Život, vesmír...je tajomný. Dejú
sa veci, ktoré naším chápaním nepochopíme.
Kráčam v tom ruchu
pomedzi ľudí a stretávam ujka s tým
nesmelým psíkom, ktorého som spomínala v predošlých príbehoch.
S tým, ktorý vždy ujde a nechce sa dať pohladkať.
„Ešte stále sa nedá
pohladkať?“ – prihovorím sa ujkovi.
„Riuška, ešte stále sa
nedáš pohladkať?“ – pýta sa ujko psíka a vyťahuje z vrecka maškrtku
pre psov a podáva mi ju. „Skúste mu dať a uvidíte...“ – hovorí
a podáva mi maškrtu. Podávam psíkovi maškrtu, ten ju lačno zhltne
a ochotne sa nechá vyhladkať. Ale zas nie príliš dlho, aby som si
nemyslela, že sa len tak ľahko nechá uplatiť. -)) Milujem tohto psíka. Je
plachý, ale plný života, radosti. Lúčim sa s ujkom a idem ďalej.
Stretávam známych, zvesela
sa zdravíme, zarozprávam sa so ženou, ktorá roky chodievala ku mne na cvičenie
jógy. Aj ona má so sebou psa, krásneho, poľovníckeho. Ten sa nechá ochotne
hladkať celú polhodinu, kým debatujem so ženou. Lúčim sa s ňou a idem
ďalej. Obchádzam ovce, pasúce sa vo vysokej tráve, z ktorej sa nečakane
vynorí bača, ktorý sedel na rybárskej stoličke. „Dobrý deň, nie je vám teplo?“
– zdravím ho. Ten hneď vyskočil
a začal so mnou debatovať o čistote, či skôr NE – čistote vody v priehrade. Zarozprávali
sme sa hodnú chvíľu...Dnes je skrátka taký komunikačný deň. Lúčime sa
a kráčam domov.
Rozmýšľam...Prejdú celé
mesiace, keď počas prechádzok málokoho stretnem, s nikým sa nezarozprávam
a tento deň....plný rozhovorov... Ľudia túžia po komunikácii a zbližovaní.
Pozorujem surferku na
vode, kajakára, ktorý usilovne vesloval v kajaku, plavcov
s oranžovými bójkami... - rozmýšľam, či im nečistoty vo vode neublížia.
Ruch ako v lete v rekreačnom stredisku. Načo niekam chodiť? – Aj keď
– more, morská voda, prímorská atmosféra ..- to je už iný príbeh...Ale tento
raj našich hôr, polí a lúk by som
nevymenila za nič....
A aký bude ďalší deň? Tichý alebo plný zvukov a ruchu? Od čoho to závisí? Obidva tieto extrémy sa udiali v strede týždňa, takže s víkendom to nemá nič spoločné. Kontrolujem horoskop – zdá sa, že ani s astrologickými aspektami to nesúvisí...Takže – čím to je? Vesmír je tajomný....