Je 15. júna a začala
vlna horúčav. Mnohým sa nepáčil studený máj a iní zas nie sú milovníkmi
tropických dní. Ale najlepšie je radovať sa z každého dňa, nech je počasie
akékoľvek.
Môj dnešný „výjazd“ do
Bojníc za dcérou a vnúčatkami bol radosťou – z mojich blízkych,
i utrpením z toho pekelného dusna. Pot sa zo mňa lial prúdom,
z posledných síl som prišla domov a bola som šťastná, keď som vošla
do chládku môjho bytu.
Keď som si vydýchla,
vybrala som sa v podvečer na pravidelnú prechádzku. Ulice boli plné ľudí
každého veku, ruch a radosť z krásneho počasia nabíjal vzduch úžasnou
energiou.
Kráčam cestičkou popod
stromy, užívam si vzduch presiaknutý vôňou stromov, keď vtom niekto na mňa volá:
„Evi!“ Obzriem sa a vidím ženu, ktorú
v prvej chvíli nespoznávam. A ona kričí: „Beáta! To som ja!“
A vtedy som si spojila známy hlas s už menej známou vizážou ženy.
Spomenula som si, kto to je. Moja kamarátka Beáta, ktorú som nevidela snáď 15
rokov. „Ahoj!“ Volám na ňu prekvapene. Pustili sme sa do rozhovoru, typického
po 15 rokoch odmlky. Keď sme sa vyrozprávali, hovorím jej: „ Idem sa pozrieť na
labutie hniezdo. Labuť v ňom hniezdi už vyše mesiaca, už sa asi niečo
vyliahlo. A práve keď som to dopovedala, vynorila sa spoza rákosia labutia
rodinka: Labuť, labutiak a jedno čerstvo vyliahnuté labutiatko. Krása.
Dcéra Beáty si ten krásny výjav hneď natáčala na mobil. Tak labute sa konečne
dočkali potomka. V spomienkach sa mi vynoril môj vlastný príbeh spred
rokov, keď som ležala na rizikovom oddelení v nemocnici upútaná
v posteli, keď som si nesmela ani sadnúť, aby som o dieťa neprišla.
Tak ako labuť bola uväznená 35 dní v hniezde, aby sa dočkala svojho
jedného potomka,tak som sa vtedy ja po 3 mesiacoch ležania dočkala mojej
jedinej vytúženej dcéry. Čo je schopná vydržať a pretrpieť matka, aby
priviedla na svet svoje jediné dieťa.
Labutia rodinka pokojne plávala
popri brehu, akoby chcel labutí párik všetkým ukázať svoj prírastok. Ľudia
labutiatko obdivovali, všetci boli uchvátení. Tak dočkali sme sa – my aj labutí
rodičia. Konečne. Aj keď je mláďatko len jedno, je veľká radosť, že sa vyliahlo
aspoň to. Ktovie, či viac vajíčok nebolo, alebo ostatné vajíčka neprečkali
obdobie prudkého ochladenia.
Ktovie, čím sa také mláďa
živí. A ako vie hneď po vyliahnutí plávať. A ako vlastne samec
a samička labuť vedia, že to mláďa patrí k nim...že tak svorne spolu
plávajú. Príroda je zázračná....
Lúčim sa s kamarátkou
Beátou a kráčam ďalej. Dnes je tu veľa bežkýň a bežcov, v tom
teple celí spotení dychčia a prekonávajú sami seba.
Bača na lúke zháňa ovce
a snaží sa ich nahnať do ohrady. Ovce neposlúchajú a rozbiehajú sa na
všetky strany. Aj to je krásny pohľad.
Okolo priehrady je živo,
rušno. Vo vode veľa plavcov, na brehu veľa tých, čo chytajú bronz a nikto nedumá
nad „škodlivosťou“ slnka alebo znečistenej vody v priehrade. Všetci sa
naplno tešia zo života, slnka a krásneho bytia.
Prechádzam sídliskom, tam je už pokoj, ľudia sú ukrytí v chládku bytov. Naplno začalo leto. Nádhera! Také obyčajné Bytie....