Vstala som skoro, je
nedeľa a keďže sa mi nechcelo vysedávať pred telkou, vybrala som sa na
prechádzku. A hneď som stretla známeho a ten sa ma pýta: „Čo, na
prechádzku?“ A ja na to: „Áno-)“
A on udivene: „Ach, tak skoro!?“ zasmiala som sa a uháňala ďalej.
Prechádzala som okolo
vysokého kríka, na ktorom sedelo pár vrabcov a pod ním striehla prikrčená krásna tigrovaná mačka v nádeji, že aspoň
jedného vrabca uloví. Ale nemala šancu. Vrabce sedeli vysoko a akonáhle
uvideli mačku, ufrngli .
Prešla som cez veľkonočne
vyzdobené námestíčko a blížim sa k priehrade. Tam je dnes športová
atmosféra. Aj keď je ešte skoro, po cestičke uháňajú bežci, zahrievajúci sa
otužilci, mládež na kolieskových korčuliach. Dokonca aj môj sused Števko. Volá
na mňa: „Ahoj Evka!“ A beží ďalej fučiac.
Do vody vchádza otužilec -
nováčik - a veľmi opatrne sleduje, ako na studenú vodu zareaguje jeho
telo. Veľmi vážne a sústredene stojí vo vode.
A blíži sa známy
bežec, ktorý beháva každý deň. Má zdravotné problémy a vždy beží akoby
nahnevane, priam zúrivo a neľútostne behom týra svoje choré telo. Vždy,
celý rok, každý deň a v akomkoľvek počasí, aj keď je fujavica a mráz, beží len
v trenkách. Skrátka autoteror! Priam sršia z neho jeho myšlienky na
to, ako on „tú chorobu prekoná a porazí“. Neuvedomuje si, že tým, že na tú
chorobu neustále myslí , ju stále znovu a znovu vytvára. Nehovoriac
o tom, že jeho odpor a negativita veci ešte zhoršuje. Ale je to typ
večne zlostného človeka, ponoreného v svojom egu, neschopného lásky,
sebalásky a už vôbec nie radosti.
Ja mám tiež zdravotné problémy. Ale na „moju
chorobu“ vôbec nemyslím, nastavila som sa na „stav zdravia“ a neochvejne
verím, že moje telo sa samoliečiacimi schopnosťami vylieči. A tak sa aj
deje. Na čo myslíte, to vytvárate.
Môj lekár sa ma na
kontrolách s údivom pýta: „Ako to robíte, že sa vám choroba zlepšila?“ Mala
by to byť „neliečiteľná choroba“. Hmm...a aj sa stále ozýva, akonáhle urobím
nejakú chybu. Ale múdri liečitelia a duchovní učitelia o „neliečiteľných
chorobách“ vedia svoje. Nič nie je neliečiteľné.
Lekár by nepochopil, čo všetko robím pre to, aby som neskončila na
vozíčku, ani mŕtva. Raz sa choroba zhorší, potom podniknem určité kroky
a zas sa zlepší. Musím byť síce doma a v pokoji, ale prognózy lekárov
spred 20 rokov, keď mi prorokovali: „Za 5 rokov budete na vozíčku a za 10
rokov budete mŕtva.“ – sa nesplnili. Veľmi ma vtedy vydesili, lebo o chorobe
som nič nevedela a už som sa lúčila so životom. Ale zmenila som myslenie,
naštudovala som si veľa vecí a ja som sa zmenila. A tak viem, že
myslieť na svoju chorobu = vytvárať si ju. Nestačí odstrániť a pochopiť
príčiny choroby, treba o chorobách pochopiť veľa vecí. Napríklad aj to –
aj keď tomu ľudia nerozumejú – že choroba je ilúzia, ktorú si náš systém vytvára v
„rámci obrany“ pred životnými situáciami. Kniha KURZ ZÁZRAKOV o tom podrobne píše.
Niektorí bežci bežali
zľahka, niektorí mleli z posledných síl. Niektorí ľudia sú už vyladení na
vysoké vibrácie radosti, iným je ešte tento vysokovibračný stav vzdialený.
Každý stúpa svojím tempom.
Jedna žena s nadváhou sa snažila vyrovnať
sa tempom behu svojim kamarátom, ale nevládala. Tá tiež stále myslela : „Som
tučná, som tučná, musím schudnúť.“ A tak si vytvárala program
v svojom tele, ktorý ju viedol k nadváhe. Keby bežala len tak –
v radosti – výsledok a pôžitok z behu, by bol omnoho lepší. Ak
chcete, aby vaše telo liečila božská
energia, dovoľte jej to. Nemyslite na chorobu, buďte v stave radosti – napriek
všetkému. Stvoriteľ nás stvoril tak, aby
sa všetko choré zase same liečilo. Ak to telu dovolíme. Takéto „športové ráno“
by malo byť nabité radosťou. Niektorí ľudia boli pohodoví a užívali si
krásne chvíle, a niektorí sa prišli vyslovene „mučiť“ -))
Bežci bežali bez slova,
bolo počuť iba hlasné dychčanie a fučanie. Občas okolo mňa presvišťal
cyklista, občas mokrý bordový a povyzliekaný otužilec. Víkendy sú takéto –
športové.
Cestou domov som už na sídlisku nasávala vône nedeľného obedu, ktoré sa šírili z kuchynských okien . Tigrovaná mačka už bola preč, snáď si niečo uloví. A ja....zase niečo napíšem. Dedinou sa rozlieha zvuk kostolných zvonov a.....život je krásny.