Také obyčajné Bytie - príbeh 42

 Je 19. jún , pokračuje vlna tropických horúčav a všade je TEPLO  TEPLO  TEPLO !

Prečkala som deň v prehriatom byte a až k večeru som sa vybrala na prechádzku. Schádzam sídliskom a stretávam známeho bieleho psíka na krátko vystrihaného. Tento psík je stelesnená radosť. Vždy na mňa celý vytešený vyskakuje, vyoblizuje ma, celý šťastný sa nechá vyhladkať. David  Hawkins v svojej knihe o úrovniach vedomia týmto vytešeným psíkom priradil z tisíc bodov – najvyššia úroveň je 1 00 bodov - 500 bodov. Pričom väčšina ľudí svoje životy prežije na úrovniach pod 200 bodov, - čo sú hodnoty väčšiny našich negatívnych stavov prežívania. Preto aj krátky kontakt s takýmto vytešeným psíkom plným radosti a šťastia je úžasným zážitkom a možnosťou aspoň na chvíľu svoju úroveň vedomia zvýšiť.

Lúčim sa so psíkom a o chvíľu stretávam rodinku – muž -  ťažký alkoholik, dieťa a postihnutá matka – trpiaca psychickým aj fyzickým násilím muža. Dieťa sa vezie na odrážadle a otec naň celý čas zúrivo a agresívne ziape: „Brzdi!!! Brzdi!!brzdi!!!“ Čím znemožňuje dieťaťu akúkoľvek radosť z jazdy. Po chvíli sa otec otočil a vypravil sa smer – domov, vraj nemá na to „nervy“. Nuž....neodsudzujem, len konštatujem. Aj takéto duše sú súčasťou celej tejto tapisérie nášho žitia. Aké sú to osudy? Totálny primitivizmus, zloba, násilie, závislosti, dieťa aj žena stelesnené utrpenie, zúfalstvo a smútok a strach.

Kráčam ďalej.....pri priehrade ruch, ľudia sa opaľujú, kúpu...labutí nikde. Traja chlapci v kajaku balansujú a snažia sa udržať rovnováhu. Krásna letná atmosféra. Polovica lúky nad priehradou pokosená, seno zbalené do valcovitých balov, všade vonia pokosená tráva, stromy...Vôňa leta je nádherná. Romantika...

Kráčam cestičkou popod stromy, keď zaregistrujem, že pod nohami mi čosi poskakuje. Miniatúrne žabičky. Desiatky žabičiek. Dávam veľký pozor, aby som ich nezašliapla. Milučké. Ktovie, koľké z nich ten tranzit z priehrady do lesa prežijú. Či si ich ľudia všimnú, či ich nezastúpia a nepripravia žabky o život. Aké  ťažké je, aby sa vyliahli mladé labute , aké  ťažké je, aby sa malé žabky dožili dospelosti. Boj prírody.

Slnko na Západe klesá, ale stále je horúce. Chodci ma zdravia, zaľúbenci sa v objatí bozkávajú, deti sa naháňajú...Pokoj , kľud, ľudia popíjajú pivo v pizzérii ....pohoda.

Ako stúpam hore sídliskom zahalí ma tieň, ale stále je horúco a dusno. Domov prichádzam totálne mokrá, ale vyladená na šťastie a radosť leta. Po zimnej prázdnote ulíc sa to tu teraz zaplnilo a tak ako my vychádzame z bytov „na svetlo“, tak aj naše ľudské príbehy vychádzajú „na svetlo“. Každý o každom všetko vie. A máme sa radi – ako jedna veľká rodina