Aj keď nedávno nami
otriaslo tornádo, ktoré prefrčalo Moravou, ľudia už zase žijú svojimi životmi
a svojimi problémami. Mnohí teraz riešia otázku, ísť či neísť k moru?
Kam na dovolenku. Žijeme dobu dovolenkovú. „Chodí sa“ na dovolenky. Počúvam
o tom aj tu u nás v našej obci.
Mestskému človeku – ktorým
som kedysi bola aj ja – sa možno zdá, že život na dedine je nudný a prázdny. Aj keď v zimnom
období, keď sú ulice celkom prázdne, to tu ozaj nie je žiadny karneval. Skôr
obdobie, keď je čas na čítanie, zvnútornenie sa...- aj keď čoraz častejšie
počúvam, že dnes už ľudia „nečítajú“. Tak to je
číra katastrofa – nečitateľ.
Ale späť k téme
dovoleniek. Aj naša obec poskytuje ukážku toho, ako to je vlastne aj inde po
svete.
Pred pár dňami, keď bol
horúci tropický deň a slnko sa k večeru chýlilo k obzoru,
vybrala som sa na prechádzku. Lavičky na našom námestíčku boli plné urečnených
vysmiatych ľudí, ktorí lízali zmrzlinu
a vychutnávali si náladu leta. Schádzam k priehrade – tam vládla
totálne rekreačná atmosféra. Z našej dedinky sa v lete stáva
rekreačné miesto. Prichádzajú sem aj ľudia z neďalekého mesta, vyrojí sa
mládež, ktorá aspoň na chvíľu opustí stoličku pred počítačom a okolo
priehrady je pravý letný ruch. Celý breh je pokrytý ľuďmi, ktorí buď hlasno debatujú, alebo len ticho ležia
v čerstvo pokosenej tráve a vychutnávajú si teplo lúčov zapadajúceho
slnka. Vo vode veľa plavcov, šantiacich detí, kajakov, ľudí, ktorí po stojačky
pádlujú na doske – tento moderný šport už dorazil aj sem k nám. Kráčam
okolo priehrady a stretávam davy ľudí. Všade ruch a zhon, krik
a hlasný smiech ľudí, ktorí po sebe pokrikujú. Skupinky seniorov, ktorí
prerušili svoje celoročné ticho a hlasno komentujú túto letnú náladu. Mládežníci
s plechovkami piva v rukách, aby demonštrovali svoju „dospelosť“ –
nielen alkoholom, ale aj záplavou
hlasných agresívnych vulgarizmov.
Prechádzali sa zaľúbenci ale aj osamelí, aj cyklisti, ktorí si pomedzi tých všetkých razili cestu. Pole
za priehradou sa zazelenalo. Na kraji poľa sedí mládenec a púšťa si dron,
ktorý ticho bzučí. Pár ľudí dron so záujmom sleduje. Ja tiež. Odrazu sa proti
nám vyrútilo stádo splašených oviec, vydesených z toľkého národa. Nestíham
sa uhýbať ľuďom, cyklistom a ovciam , zdraviť všetkých známych
a rýchlo sa ponáhľam domov, do ticha môjho chladného bytu.
Niekto má tento zbesilý
letný zhon a ruch rád. Tiež som to za mladých čias milovala
a vyhľadávala. Teraz mám rada pokoj a ticho.
Tak to bolo na druhý deň, keď som sa vybrala na
prechádzku hneď po raňajkách. Pri priehrade ani v uliciach dedinky nikoho.
Ticho a kľud. Hladina priehrady bola úplne pokojná, ani jediná vlnka ju
nesčerila. Bolo bezvetrie. Ovce sa už upokojili a ticho sa pásli na stráni
nad priehradou. Bača sedel na rybárskej stoličke a mlčky ovce pozoroval.
Pár rybárov sledovalo svoje udice. Labutia rodinka dopĺňala túto idylku.
A takto sa delia aj
ľudia – na tých, ktorí každé leto absolvujú celé to dovolenkové šialenstvo – pobaliť,
absolvovať cestu, ubytovať sa v hoteli, ktorý vôbec nevyzerá tak dobre ako
na obrázku, výlety, ktoré sú v tej horúčave úmorné- ale keď sme si ich
zaplatili, tak to vydržíme, nie? Bazény a pláže plné turistov..- Ale
tvárme sa šťastne – táto „maska“ k dovolenke patrí. A napokon šťastný
návrat domov, kde si vychutnáme konečne svoju posteľ, svoj čistý záchod, pokoj.
Letné šialenstvo. Možno ľudia cestujú
len preto, aby si po príchode domov uvedomili to šťastie – byť doma. Ja už dlhé roky
necestujem. Netúžim po tom. A poznám
veľa ľudí, ktorí tiež necestujú. Majú radi taký jednoduchý život.
Je stále viac ľudí, ktorí tomuto letnému
šialenstvu nepodľahnú a radšej dovolenkujú doma na záhradke, sedia na
terase , pozorujú stromy, počúvajú spev vtákov, smiech detí, vyberú sa na prechádzku
cez polia a lúky, do lesa a užívajú si taký jednoduchý obyčajný
život. Snažme sa žiť život čo najjednoduchšie....V tom je šťastie....
