Toto leto je akési daždivé. Ráno, keď som šla na nákup, ešte nepršalo, ale ťažké tmavé oblaky vytvárali tichú pochmúrnu atmosféru. Keďže je piatok, ľudia sa trúsili do potravín na nákup, ale do reči akosi nikomu nebolo. Všetci nakupovali potichu a pomaly. Akoby sa nikomu ani hýbať nechcelo.
Doma som vyložila nákup, oddýchla som si a vybrala som sa na prechádzku. V takýchto dňoch, keď čierne oblaky halia oblohu sú prechádzky, krásne, tajomné. Už keď som vyšla z domu, začali padať prvé riedke kvapky. Kým som zišla k priehrade, na vode sa už vytvárali husté kruhy. Pri priehrade ticho. Hneď som si všimla krásnu vysokú vatru, ktorú včera nachystali zruční muži. Bude sa tu - ako tradične - oslavovať výročie SNP. Vatra je mokrá, ale snáď bude horieť. Okrem mňa pri priehrade nikoho, len moji dvaja známi deduškovia so psíkmi. Dlho sme sa nevideli a tak sme sa zvesela srdečne pozdravili. Pokrikovali na svojich psíkov – a tí – tiež dnes boli akísi zasnívaní, spomalení. Celá táto tlaková níž všetko spomalila a zahalila nádychom tajomna. Vzadu na hrádzi som zbadala baču ako sedí pod hustou jabloňou ako kráľ na svojej rybárskej stoličke. Ovce sa trúsili po briežku za hrádzou a mnohé tiež len zasnene postávali, pozerali do diaľky. Len malá ovečka, ktorá sa nedávno narodila ,pojašene skackala a pobehovala. Vládlo ticho a pokoj. Odrazu – ako si vykračujem po hrádzi , zarazil ma hustý kŕdeľ lastovičiek. Bolo ich veľa a lietali jedna vedľa druhej veľmi nízko nad zemou a veľmi rýchlo. Dážď už bol hustý, rozprestrela som dáždnik a spod neho som pozorovala osamelú labuť na vode a lastovičky, ako sa preháňali okolo mojej hlavy. Bála som sa, že vrazia buď do mňa, alebo do zábradlia, ktoré lemuje chodník. Ale lastovičky aj v tej rýchlosti lietali tak bravúrne, že v letku ponad , pomedzi a popod zábradlie nikdy do ničoho nenarazili .Ani do seba navzájom. Bolo to neuveriteľné. Ako sa v takej rýchlosti dokážu tak perfektne orientovať a korigovať svoje pohyby. Keď si už človek myslí, že v svojom veku toho už videl dosť, vždy sa stane niečo, čo ešte nevidel. Aby mi také množstvo lastovičiek v takej rýchlosti lietalo okolo hlavy, bol to priam lietací lastovičí balet – tak to som ešte nevidela. Bolo to nádherné, fascinujúce. Okolo mňa prechádzal párik muž so ženou a tiež ich rýchlo lietajúce lastovičky tak udivili, že sa zastavili a lastovičky pozorovali. Ja som zastala tiež a hľadela som na to úžasné divadlo. Čierne mraky na oblohe, tichý dážď, osamelá labuť na vode a veľký kŕdeľ rýchlo lietajúcich lastovičiek. Ticho. Kvapky dažďa klopkali na dáždnik. Na druhom brehu priehrady sedel pod stromom osamelý muž v rybárskom klobúku. Vyzeral ako taký elfík, ktorý len ticho pozoroval celú scenériu. Ani dážď mu nevadil. Úplne splynul s prírodou.
Život nám ponúka zázračné pohľady, ak sa vieme pozerať.
Cestou späť som prehodila pár slov s bačom, ktorý je už rodinným členom nášho spoločenstva. A ten, keď som sa s ním rozlúčila začal pískať na ovce, aby ich privolal späť. A pískal tak perfektne a tak nahlas, že zvuk jeho piskotu sa ozýval do diaľky nad polia a celú priehradu. Ja som sa vzďaľovala a pisk baču sa rozliehal a sprevádzal mňa, ovce a lietajúce lastovičky. Bača pískal fascinujúco. Také pískanie som tiež ešte nikdy nepočula. Majster v pískaní. Jeho miesto v tejto našej tapisérii žitia je kúzelné. Dnes to tu bolo opäť okúzľujúce a opäť – úplne iné.
Kráčam smerom k sídlisku a stretám môjho suseda, ktorý v tom daždíku bežal len v trenkách a v nejakých remencoch, ktorými mal opásaný hrudník..Žeby merač tepu? „Ahoj Evka“ – pozdravil ma rázne, ako to on zvykne. Za plotom domu vidím kamarátku Eriku, zdravíme sa a na cestičke suseda so svojím malým vnúčikom, ktorý sa tváril veľmi dôležito – v rukách totiž zvieral veľký dáždnik..- To bol preňho nový a veľký zážitok. Všetci sa tu máme radi. Naše duše a srdcia si našli k sebe cestu. Milujem takéto tiché, obyčajné dni....ktoré urobia neobyčajnými lastovičky...