Opäť prší. Bolo krátko po prudkom dlhom daždi a k ďalšiemu sa schyľovalo. Vonku nikoho, všade ticho. Vybrala som sa k priehrade, ako každý deň. V takéto tiché dni je to tam krásne. Schádzam dolu a už z diaľky vidím osamelú labuť, ako pláva uprostred priehrady, asi smutná, že prišla o svoje mláďa aj o druha. Pri priehrade nikoho. Len vrabce, ktoré mi sprudka vyleteli spod nôh. Všade sa rozlieha vôňa – či pre niekoho skôr zápach- rastlín, ktoré v tých dažďoch vyrašili. Nepoznám ich názov, ale moja kamarátka bylinkárka ich volá „žlťúchy“. V takomto vlhku majú zvlášť silnú arómu. Vôňu jesene. Milujem tú vôňu. Pripomína melancholickú jesennú náladu, ktorá sa nám tento rok pripomína akosi skôr. Tento rok je všetko nejako posunuté.
Ako si vykračujem po prázdnej betónovej cyklistickej cestičke, v diaľke niečo vidím. Neviem čo to je – pes? mačka? bicykel? Prídem bližšie a vidím – uprostred cestičky si vznešene sedí pes. Aj on ma zdiaľky uprene pozoruje. Ako sa približujem, pes vstane a pomalým krokom sa ku mne približuje. Pozorujem jeho oči a odhadujem, akú má pes náladu. Je agresívny? Bojový? Pokojný? - bol úplne pokojný, mierumilovný. Podišiel až ku mne zdvihol ku mne hlavu a uprene sa mi pozrel do očí. A ja som pozrela do očí jemu. Boli pokojné, mierumilovné, plné lásky a dôvery v dobro človeka. Jedno oko mal hnedé, druhé bledomodré. Pomaly a jemne som ho začala hladkať. Psíkovi sa to veľmi páčilo. Pýtam sa jeho pani, ktorá sedela obďaleč na lavičke, aká je to rasa....nepamätám si ten dlhý názov, ktorý som ešte nikdy nepočula. Nejaký „leopardí“..neviem aký...Bol nádherný, škvrnitý, vznešený... Kráčam ďalej, prechádzam hrádzou, pozorujem plávajúcu labuť, ktorá je tiež vznešená aj v svojej samote. Cestou späť opäť vyhladkám psíka, ktorý už zase sedel krásne vystretý so vztýčenou hlavou ako sfinga uprostred cestičky. Opatrne oňuchával môj dáždnik a keď som ho ubezpečila, že to nie je klobáska, stratil oň záujem.-) Prehodím pár slov s jeho paňou, pochválim krásneho psíka a lúčim sa s nimi. Na lúke nad priehradou po dažďoch bujná voňavá zeleň, po plavcoch, opaľujúcich sa, cyklistoch, korčuliarke ani slychu. Chlad všetkých zahnal do chladných bytov. Ja mám však práve v tomto počasí prechádzky rada. Je to tu tiché, krásne, lúka nepokosená a práve preto taká voňavá. Opäť začína jemne mrholiť. Obchádzam školu, ktorá sa onedlho zaplní hlasmi detí a prvým zvonením. Zlietajú sa lastovičky a spod nôh mi opäť vyletel kŕdeľ vrabcov...