Tento príbeh sa stal takmer pred 30 rokmi a rada naň spomínam. Učila som vtedy na škole v našej dedine malých prváčikov. Ja som bola vtedy ešte plná nadšenia z práce a prváčikovia vzrušení z poznávania písmenok. Aj v ten deň sme sa učili nové písmenko. Po celej triede boli ponaťahované motúzy, na ktorých boli zavesené výkresy s písmenkami a obrázkami. Výkresy som vtedy s nadšením vytvárala ja sama. Boli krásne. A – auto, B – bába, L – lopta....Deti boli výkresmi očarené.
Na tej hodine som deťom
zaujímavo vysvetľovala nové písmenko a deti ma pozorovali. Trieda bola na
prízemí a priamo z okien bol
výhľad na celú priehradu , polia a hory naokolo. Krásny pohľad. Odrazu som z okna
zaregistrovala ženu – asi 50 – ročnú, ako sa blíži chodníčkom od priehrady
k detskej šmýkalke, ktorá bola na pieskovisku asi 50 metrov od školy. Žena
sa opatrne poobzerala, či ju nikto nevidí a pomaly začala vystupovať po
rebríčku na šmýkalku. Ale neuvedomila si, že za oknami školy sedia deti a učitelia,
ktoré ju vidia, ale ona ich nevidí. Poobzerala sa ešte raz
a s nadšením sa spustila po šmýkalke dole. Šaty mala čierne, so
širokou sukňou. Ako sa spustila, nápor vzduchu jej sukňu nadul a tá jej
vyletela ako balón až nad hlavu. Ku koncu šmýkalky to ženu nadnieslo dohora
a ona plnou silou dopadla do piesku na jej impozantné pozadie. Ten pohľad
ma tak rozosmial, že nič netušiace deti na mňa nechápavo pozerali – prečo sa
pani učiteľka tak smeje? Ale keď si
všimli, kam smeruje môj pohľad, začali ženu pozorovať aj oni. A žena –
zopakovala svoj výkon ešte raz, tentokrát už aj pod pohľadom detí. Tie, keď
videli, ako žene sukňa vyletela až nad hlavu a ona dopadla z výšky do
piesku, vybuchli do takého smiechu, až sa za bruchá chytali. Zvuk smiechu
zrejme doliehal až k žene, lebo tá sa zarazene začala pozerať po oknách
tried a uvedomila si že za oknami v triedach niekto sedí. Niekto, kto
ju celý čas pozoroval. Zahanbene rýchlym cupitavým krokom odišla preč. Deti sa
po chvíli upokojili z toho nečakaného zážitku a výuka písmenka
pokračovala.
Často na tento zážitok
spomínam....a často si pri tej spomienke pripomínam – nikdy neviete, kto vás
odkiaľ pozoruje -)
Dnes je hladina priehrady
úplné pokojná, nikto sa tu neprechádza, labuť sedí na vode, ani sa
nehýbe...Vyučovanie už skončilo. Ale vždy sú oči, ktoré tú krásu pozorujú....