Dnešný deň je tichý,
zamračený, pokojný.....taký obyčajný. Ráno som išla na nákup a keď som ho vyložila, poliala kvety,
vybrala som sa na prechádzku. Cestou z obchodu som už videla ranostajov,
ako sa v plnom rytme vracajú z prechádzky domov. Jeden zdatný otužilec
behá dokonca celú zimu len v trenkách, pachtí sa, dychčí a často
vyzerá, že je v poslednom ťažení. A tak aj dnes.
Ja si vykračujem svižne,
ale pokojne. Schádzam k priehrade a vidím , že traja otužilci už
vchádzajú do vody a napriek tomu, že je plná sinice, plávajú odvážne
odhŕňajúc rukami tú mútnu žaburinu. Kačky si tiež plávajú a hustá špinavá
voda im vôbec neprekáža. Pri priehrade vládne pokoj, len ovce sa behom rútia
dolu lúkou . Dedko, ktorý sem chodieva každý deň s tým milým plachým
psíkom, mu už hádže loptičku a vykrikuje naňho. Tohto psíka si zobrali
z útulku. Bývalými majiteľmi bol týraný – možno preto je taký bojazlivý
a plachý. A tento jeho nový pán- deduško na psíka tiež zúrivo a brutálne
vykrikuje – kým ma nezbadá. Akonáhle ma uvidí tak odrazu zmení tón a začne
sa k psíkovi falošne líškavo prihovárať: „ Riuška, dobrý psík, poď ku mne,
dám ti piškótku.“ Totiž kedysi, keď som
tohto dedka s týmto psíkom stretla prvýkrát a počula som, ako na
psíka kričí: „Ty odporný zlý psisko, nevieš ísť poriadne?!“ – a videla
som, ako psík od strachu sťahuje chvost. A vtedy som tomu dedkovi
povedala: „Veď to je dobrý citlivý zlatý
psík, taký milučký..“ A odvtedy sa ujko snaží – možno len predo mnou –
prihovárať k psíkovi milučko. Je to naozaj milý psík a každý ho tu má
rád. Zabáva nás, keď šteká do myšacích dier v snahe vyduriť myši, alebo
tým, s akou radosťou aportuje. Ale dnes – dedko hodil psíkovi loptičku,
psík sa za ňou rozbehol – ale nepriniesol ju späť, ale utekal a utekal ..-
preč. Dedko keď videl, čo sa deje, začal na psíka opäť zúrivo kričať (ešte
ma nevidel) : „Ria! Vráť sa!“ A keď videl, že pes nereaguje, kričal ešte
zúrivejšie a hlasnejšie: „Ria!! Okamžite sa vráť!!!“ Ale pes len bežal
ďalej....a dedko vykrikoval a vykrikoval. A psík sa teda napokon
zastavil a vracal sa späť. Medzitým ma dedko zbadal a keď sa už psík k nemu blížil, tak
sa mu milučko (falošne) prihováral: „Riuška moja milá, kam si to utekala?“ –
ale bolo vidno, že v jeho vnútri bublá hnev.
Práve včera som v knihe Hlbinná astrológia čítala kapitolu o podobách lásky a ako je to vyjadrené jednotlivými astrologickými aspektami v horoskope. A tam o ľudskej láske k zvieratám bolo popisované, že podoba našej lásky k zvieratám je zrkadlom ľudského vedomia. Ako ľudia s nízko vyvinutým vedomím berú zviera ako vec, bez akýchkoľvek pocitov ho týrajú, zabijú, živia sa ním. A čím má človek vyvinutejšie vedomia, tým viac súcitu k zvieracej ríši cíti, tým viac považuje zviera za svojho „bratského druha“ (bratská láska je v astrológii považovaná za najvyššiu formu lásky). Ja som vždy brala zvieratá za svojich priateľov, miláčikov...No...s pavúkmi a hadmi mi to ešte nejde -)) Aj keď zvieratá netýrate, ale sa ich len bojíte – už to je prejav pozostatku negatívnych skúseností so zvieratami z minulých životov a v tejto a ďalších inkarnáciách je stále potrebné túto oblasť vedomia rozvíjať. Ako to máte so vzťahom k zvieratám vy? Bojíte sa ich? Ste schopní zabiť osu, včelu, komára, pavúka, alebo nebodaj srnku? Živíte sa nimi? Aká je úroveň vývoja vášho vedomia? Všetci prechádzame takýmito lekciami , keď zabijeme – možno zo strachu alebo odporu – nejaký hmyz. Ale – kde je strach alebo odpor, tam ešte stále nie je láska...ku všetkému, čo vo vesmíre existuje.