Je štvrtok, koniec
októbra, ďalší z rady krásnych slnečných dní neskorého babieho leta.
Rozhodla som sa , že zájdem na cintorín do Prievidze na hrob môjho otca, kde
som už pár rokov nebola. Kúpila som
krásny veniec zo šišiek
a kahanček a vyviezla som sa
na druhý koniec Prievidze.
Aj keď „dušičky“ sú až cez víkend, cintorín už bol
plný farebných chryzantém, sviečok a kytíc – umelých aj prírodných.
Počkali sme sa s dcérou a vnúčatami pred cintorínom a vyšli sme
malým kopčekom k hrobu môjho otca. Položila som venček, zapálila som
kahanček , chvíľu sme v úcte postáli a vybrali sme sa na prievidzské
námestie krížom cez krásny park. Suché žlté lístie opadané z veľkých
starých stromov nám šuchotalo pod nohami, atmosféra krásnej jesene. Hlavne
malému Jurkovi sa to páčilo. Celí vysmädnutí sme zašli do prvej cukrárne
,odkiaľ nás „vyprevadili“ – vraj keď nie
sme zaočkovaní ani sme neprekonali kovid, tak tam nemôžme byť. Nuž – čo keď sme
zdraví. Ale fašistický režim trvá hlavne na potvrdenkách. A tak sme sa
vybrali do inej – krajšej cukrárne. Slniečko svietilo, a tak sme sa
usadili na dvore cukrárne, dali sme si kávičku a zákusok, deti sa
ponaháňali, pohrali s hračkami. Zažili sme tam pár pekných chvíľ.
Vybavili sme nejaké veci v obchodíku so zdravou výživou a zamierili sme na
stanicu na autobus domov.
V autobuse do mojej
dedinky bolo iba pár ľudí. Pohodička. Na sedadlách za mnou sedela staršia pani
s vnučkou. Volala sa Kristínka. V autobuse mal šofér nahlas pustené
rádio, z ktorého sa práve ozývala pieseň Petra Nagya - Kristínka, snáď iba
spííš....Pani začala vnučke rozprávať obsah textu piesne , že je to
o dievčatku Kristínke, ktorá sa zrútila zo skál. Dievčatko sa ustrašené
opýtalo: „ To je pesnička o mne??“ – „ Ach, to nie!!“ vystrašene
odpovedala jej babka. A hovorí jej: „Dobre počúvaj, o čom sa
v tej pesničke spieva.“ A pani začala spievať spoločne s Petrom
Nagom: „Kristínka, Kristínka, snáď iba spíš...“ Nespievala o nič horšie
ako populárny spevák. Spievala tak pekne, jej hlas zvučal celým autobusom, že
všetci ľudia stíchli a počúvali to duo – spevák a pani. Kým pesnička
doznela, prišli sme do cieľa cesty. Pekný koncert – jedna pesnička cestou
v autobuse. Za oknami jesenná príroda, naša žltá hora, pokoj, ticho. Pocit
z tej atmosféry a zo ženinho spevu vo mne doznieval ešte hodnú
chvíľu. A aj predstava doráňanej Kristínky na dne skál....
Aj napriek tomu, že som už
bola uchodená, vybrala som poobede ešte k priehrade na prechádzku. Pri
priehrade bolo teplo ako v Chorvátsku – ako to hovorí môj sused – otužilec
– Števko. Vo vode stála jedna otužilkyňa, voda bola po mrazivej noci iste
studená. Muž ju pozoroval a povzbudzoval, aby ešte vydržala-).
Obloha bola čistá, jasná,
azúrovo modrá, blankytná. Deti ešte v škole, ľudia v práci, ovce ešte
„doma“ a tak pri priehrade vládlo ticho a kľud. Obchádzam svižným
krokom priehradu, takmer stúpim na malého hadíka, ktorého zbadám na poslednú
chvíľu, lebo sa úplne podobal na vetvičky popadané na chodníčku. Premýšľam nad
tým, ako ma noc čo noc celé roky mučia čierni mágovia, ktorí už umučili
a povraždili mnoho ľudí na
Slovensku, ...tých najlepších. Zničili
mi život a som už umučená a vyčerpaná na smrť. U koho hľadať
pomoc? Ako to vysvetliť polícii? Zavolať na pomoc iných silných mágov? - tí by si vypýtali státisíce eur za svoje služby
– a na to ja nemám. A spustiť tak vojnu mágov – aké šialenstvo by
z toho vzniklo? A tak ísť len cestou Krista, ktorý trpel
a netúžil po odplate, ani po pomste. Veriť, že každému sa raz vráti, čo
niekedy sám vykonal. Život mám zničený dlhoročnými útokmi mágov, ktorí toto
všetko robia ktovie prečo, vyrábajú ľuďom, ktorí sa vzoprú rakovinu – to robia
teraz aj mne a povraždia tých, ktorí netancujú, ako oni pískajú.
A tak – ako sa píše v knihe Kurz zázrakov, ktorú diktoval sám
Kristus: Ak sa vzdáte tohto sveta a života v tomto svete, získate
večný život tam, v nebi. Ale ak budete velebiť tento život v tomto
svete, prídete o večný život v nebi – obrazne povedané.
Je krásny jesenný deň, ale tam, „za oponou“ ľudia prežívajú svoje drámy. A záleží len na nás, ako na danú situáciu zareagujeme, alebo aj nezareagujeme. Či v každej situácii ostaneme v stave lásky, alebo zaútočíme späť, alebo dokonca zatúžime po pomste. Ktorou cestou chceš ísť? – do neba alebo do pekla?